Vo veľkých mestách žije mnoho ľudí, ktorým sa venuje menej starostlivosti než nemým zvieratám. Myslime na rodiny, ktoré živoria v biednych bytoch, častokrát v tmavých pivničných miestnostiach, zapáchajúcich plesňou a špinou. Na týchto hrozných miestach sa rodia, vyrastajú a zomierajú deti. Boh stvoril prírodu, aby potešil zmysly a povzniesol ducha, ony však jej krásu vôbec nevidia. Otrhané a hladné žijú uprostred skazenosti a nemravnosti. Ich charakter sa buduje pod vplyvom biedy a hriechov, ktoré ich obklopujú. Tieto deti počujú Božie meno len v nadávkach. Uši majú plné oplzlých rečí, preklínania a nadávok. Výpary alkoholu, tabakový dym, odporný zápach a mravná skazenosť ničia ich zmysly. Mnohé deti sú týmto vedené, aby sa z nich stali zločinci a nepriatelia spoločnosti, ktorá ich nechala napospas biede a úpadku. CZ 130.6
No nie všetci, čo žijú v špinavých a chudobných štvrtiach veľkomiest, sú takí. I bohabojní ľudia sa ocitli v biede pre chorobu, nešťastie a často i v dôsledku nečestných úkladov tých, ktorí žijú z toho, o čo okradli svojich blížnych. Mnohí čestní ľudia s dobrými úmyslami sa stávajú chudobnými, pretože sa nevyučili žiadnemu remeslu. To ich robí neschopnými zápasiť s ťažkosťami života. Často sa stáva, že po príchode do miest si nemôžu nájsť zamestnanie. Všade vôkol vidia nemravnosť, počujú o nej a sú vystavení strašnému pokušeniu. Pokladajú ich za skazených a mizerných, neraz ich medzi takých i zahŕňajú. Len nadľudským zápasom, ktorý si vyžaduje väčšiu silu, než je sila smrteľníka, sa môžu udržať a neklesnúť do tých istých hĺbok. Mnohí sa všetkými silami bránia, aby nestratili svoju bezúhonnosť a radšej trpia, než by sa dopustili hriechu. Táto skupina ľudí si zvlášť zasluhuje pomoc, súcit a povzbudenie. CZ 131.1