Keď Pán Ježiš slúžil v uliciach miest, tlačili sa k nemu matky s chorými a zomierajúcimi deťmi v náručí. Ich túžbou bolo, aby si ich Ježiš všimol. CZ 21.3
Bledé, unavené a takmer zúfalé, no napriek tomu odhodlané a vytrvalé boli tieto matky. So svojím bremenom utrpenia šli za Spasiteľom. Ľudia, ktorí sa tlačili k Ježišovi, ich odstrkovali. Ježiš si k nim pomaly razil cestu, až kým sa nedostal do ich blízkosti. V srdciach matiek svitla nádej. Keď videli Ježišov záujem, súcit a lásku, vytryskli im slzy radosti. CZ 21.4
Spasiteľ oslovil jednu zo zhromaždených žien a spýtal sa jej: „Čo môžem pre teba urobiť?“ Tým posilnil jej dôveru. Žena s plačom vyjadrila svoje veľké prianie: „Pane, uzdrav moje dieťa“. Kristus vzal malé dieťa z matkinej náruče a dotykom jeho ruky choroba a smrteľná bledosť zmizli. Životodarná krv začala opäť naplno prúdiť žilami. Svaly boli naplnené novou silou. Kristus povedal matke ešte niekoľko povzbudzujúcich a potešujúcich slov. Potom sa venoval ďalšiemu, rovnako naliehavému prípadu. Spasiteľ opäť použil svoju životodarnú moc. Všetci vzdávali chválu a česť tomu, ktorý urobil také nádherné divy. CZ 21.5
Veľa rozprávame o Ježišových veľkých divoch. Hovoríme o úžasných činoch, ktoré urobil a zázrakoch, ktoré vykonal. O jeho veľkosti však viac svedčí pozornosť, akú venoval tomu, čo ostatní považovali za malicherné. CZ 22.1
Židia mali vo zvyku prinášať deti k rabínovi, aby na ne vložil ruky a požehnal im. Učeníci si však mysleli, že kvôli tomu by Ježiša nemali vyrušovať pri jeho dôležitej práci. Preto sa s nevôľou pozerali na matky, ktoré chceli, aby Ježiš požehnal ich deti. Tieto deti učeníci považovali za príliš malé na to, aby mohli mať z návštevy u Ježiša nejaký úžitok. Domnievali sa, že prítomnosť detí by mohla Ježiša obťažovať. Spasiteľ však dobre rozumel bremenu a starostiam matiek, ktoré chceli svoje deti vychovávať podľa Božieho slova. Vypočul ich modlitby a sám ich pritiahol k sebe. CZ 22.2
Jedna matka s dieťaťom sa rozhodla ísť za Ježišom. Povedala o tom susedke a tá chcela, aby Ježiš požehnal i jej deti. Nakoniec sa zišlo niekoľko matiek s malými deťmi. Boli tam však aj väčšie, niektoré už dospievajúce deti. Ježiš rád vypočul ich nesmelé priania. Čakal však, ako sa zachovajú učeníci. Keď videl, že matkám dohovárajú a posielajú ich preč v domnienke, že mu tým pomôžu, upozornil ich: „Nechajte deti prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo.“ Marek 10,14. Vzal deti do náručia, vložil na ne ruky a žehnal im. CZ 22.3
Matky mali radosť. Domov sa vracali posilnené a požehnané Kristom. S novou odvahou sa rozhodli vziať bremeno zodpovednosti a radostne pokračovať v práci pre svoje deti. CZ 22.4
Keby nám boli odhalené budúce dni tejto skupinky matiek, videli by sme, ako svojim deťom pripomínajú Spasiteľove láskavé slová a rozprávajú im o tom, čo v onen deň zažili. Tiež by sme videli, ako v neskorších rokoch práve spomienka na tieto slová nedovolila deťom zísť z cesty, ktorá vedie do Božieho kráľovstva. CZ 22.5
Kristus je dnes tým istým súcitným Spasiteľom ako vtedy, keď žil medzi ľuďmi. Pomáha matkám rovnako ako vtedy v Judsku, keď nosil deti v náručí. Našich synov a naše dcéry vykúpil svojou krvou práve tak, ako deti, ktoré žili v jeho dobe. CZ 23.1
Ježiš vie, čo trápi každú matku. S každou má súcit, pretože i jeho matka zápasila s chudobou a nedostatkom. Neváhal prejsť dlhú cestu, aby kananejskú ženu zbavil ťažkých starostí. To isté je ochotný urobiť i pre dnešné matky. Vzkriesil syna vdovy z Naima. V úzkosti smrti na kríži pamätal na svoju vlastnú matku. Rovnako sa zaujíma i o utrpenie dnešných matiek. V každom žiali a v každej núdzi ponúka útechu a pomoc. CZ 23.2
Mamičky, zverte sa so svojimi problémami Ježišovi. On vám chce pomôcť v každodenných starostiach o deti. Každá matka môže prísť so svojím trápením k Spasiteľovi. Pán, ktorý povedal: „Nechajte deti prichádzať ku mne a nebráňte im,“ (Marek 10,14) stále pozýva matky s deťmi k sebe, aby ich požehnal. CZ 23.3
V deťoch, ktoré k nemu priniesli, videl Ježiš budúcich dedičov svojej milosti a občanov svojho kráľovstva. Niektoré z nich sa mali stať i mučeníkmi pre jeho meno. Vedel, že tieto deti ho počúvnu s väčšou ochotou a skôr ho prijmú za svojho Vykupiteľa než dospelí, ktorí sú často zaťažení svetskou múdrosťou a tvrdosťou srdca. Svoje učenie prispôsobil ich chápaniu. Vládca nebies odpovedal na otázky detí a veľké pravdy vysvetľoval tak jednoducho, aby im deti mohli rozumieť. Do ich myslí zasieval semeno pravdy, ktoré po rokoch vzklíči a prinesie ovocie pre večný život. CZ 23.4
Pán Ježiš napomenul svojich učeníkov, aby nebránili deťom prichádzať k nemu. Platí to pre všetkých jeho nasledovníkov v každej dobe – pre tých, ktorí vedú cirkevné zbory, kazateľov, ich spolupracovníkov a všetkých kresťanov. Ježiš priťahuje deti k sebe a nás vyzýva: „Nebráňte im prísť.“ Akoby tým vravel: „Ony prídu, ak im nebudete brániť.“ CZ 23.5
Nedovoľme, aby naša nekresťanská povaha predstavovala Ježiša v zlom svetle. Neodrádzajme ich svojou chladnosťou a nevľúdnosťou. Nebuďme príčinou toho, že v deťoch vznikne pocit, že sa im v nebi nebude páčiť, ak tam budeme my. Nehovorme o náboženstve ako o niečom, čomu deti nemôžu rozumieť. Nevzbudzujme dojem, že nechceme, aby už v detstve prijali Krista. Nevyvolávajme v nich nesprávnu predstavu, že Kristovo náboženstvo je pochmúrne a prísť k Spasiteľovi znamená vzdať sa v živote všetkého radostného. CZ 24.1
Ak Duch Svätý pôsobí na srdcia detí, spolupracujme s ním. Rozprávajme im, že Spasiteľ ich volá. Povedzme im, že najväčšiu radosť má z toho, ak sa v útlom detstve rozhodnú milovať ho. CZ 24.2