„Hospodin sám ho vodil;
ujal sa ho,
staral sa oň,
chránil si ho sťa zrenicu oka..“
5. Mojžišova 32,12.10. VYCH 29.1
Systém výchovy založený v Edene sa sústreďoval na rodinu. Adam bol Božím synom (Lukáš 3,38) a deti Najvyššieho dostávali pokyny od svojho Otca. Bola to v pravom zmysle slova rodinná škola. VYCH 29.2
V Božom pláne výchovy prispôsobenom podmienkam človeka po páde do hriechu je Kristus ako predstaviteľ Otca spájajúcim článkom medzi Bohom a človekom a veľkým Učiteľom ľudstva. Bol to on, kto ustanovil mužov a ženy za svojich predstaviteľov. Rodina sa stala školou a rodičia učiteľmi. VYCH 29.3
V časoch patriarchov prevládala výchova sústredená v rodine. Takto založeným školám Boh poskytol tie najpriaznivejšie podmienky na rozvoj charakteru. Ľud pod jeho vedením sledoval ten plán života, ktorý Boh ustanovil na počiatku. Tí, ktorí od Boha odstúpili, začali si stavať mestá, zhromažďovať sa v nich, vyžívať sa v nádhere, prepychu a nerestiach, ktoré aj z dnešných miest spravili nielen pýchu, ale aj kliatbu sveta. Ľudia verní Božím zásadám života naďalej bývali v prostredí polí a hôr. Obrábali pôdu, chovali stáda a pri takomto nezávislom spôsobe života s ustavičnými príležitosťami na prácu, štúdium a rozjímanie učili sa o Bohu a svoje deti poúčali o jeho skutkoch a cestách. VYCH 29.4
Práve tento spôsob výchovy túžil Boh zaviesť v Izraeli. Keď však boli Izraelci vyvedení z Egypta, bolo medzi nimi len málo tých, čo boli pripravení spolupracovať s Bohom pri výchove svojich detí. Samotní rodičia potrebovali usmernenie a disciplínu. Po celý život boli obeťami otroctva, nevedomí, nevzdelaní, vnútorne pokorení, zmätení falošným učením a skazení dlhým stykom s pohanstvom. Máločo o Bohu vedeli, a preto aj ich viera v neho bola malá. Boh ich túžil povzniesť na vyššiu morálnu úroveň a snažil sa umožniť im, aby ho spoznali. VYCH 29.5
Zjavením svojej moci v záujme dobra pútnikov na pustatine počas ich pochodov z miesta na miesto, keď boli vystavení hladu, smädu a vyčerpanosti a ohrození pohanskými nepriateľmi, ako aj prejavmi svojej prozreteľnosti na ich záchranu sa Boh snažil posilniť ich vieru. A keď ich naučil dôverovať v jeho lásku a moc, potom im predpismi svojho zákona predložil takú podobu charakteru, akú chcel, aby dosiahli jeho milosťou. VYCH 30.1
Izraelský národ dostal počas svojho pobytu pri Sínaji veľmi vzácne naučenia. Bolo to obdobie osobitnej prípravy na dedičné prevzatie Kanaánu. Boh si vybral na uskutočnenie svojho zámeru veľmi vhodné prostredie. Na vrchole Sínaja, ktorý vrhal svoj tieň na planinu, kde si ľud postavil stany, spočíval oblakový stĺp a viedol ich na ich ceste. V noci ich uisťoval o božskej ochrane ako ohnivý stĺp, a kým pokojne spali, na tábor sa jemne znášal chlieb nebies. Všade navôkol sa týčili mohutné, skalnaté končiare a vo svojej slávnostnej vznešenosti rozprávali o večnom trvaní a velebnosti svojho Tvorcu. V prítomnosti toho, ktorý „odváži vrchy a pahorky na vážkach“, (Izaiáš 40,12) mal človek pocítiť svoju nevedomosť a slabosť. Boh sa snažil prejavmi svojej slávy vštepiť Izraelcom posvätnosť svojho charakteru a svojich požiadaviek a zároveň nesmiernu trestuhodnosť ich prestúpení. VYCH 30.2
Ľud si však tieto poučenia osvojoval pomaly. Pretože boli z Egypta navyknutí na mate-riálne znázornenie božstva, a k tomu toho najponižujúcejšieho druhu, bolo pre nich ťažké chápať existenciu a povahu Neviditeľného. Boh však súcitil s ich slabosťou a dal im symbol svojej prítomnosti. „Nech mi postavia svätyňu,“ povedal, „a budem bývať uprostred nich.“ 2. Mojžišova 25,8. VYCH 30.3
Pri jej budovaní dostal Mojžiš príkaz, aby všetky veci urobil podľa nebeského vzoru. Boh ho zavolal na vrch, zjavil mu nebeské veci a podľa ich podoby bol potom vybudovaný svätostánok so všetkým, čo k nemu patrilo. VYCH 31.1
Tak zjavil vznešený ideál charakteru izraelskému národu, ktorého chcel urobiť miestom svojho prebývania. Vzor im bol ukázaný na vrchu, keď im bol zo Sínaja daný zákon a keď Boh prechádzal popred Mojžiša a zvestoval: „Hospodin, Hospodin, Boh milosrdný a ľútostivý, zhovievavý a hojný v milosti a vernosti.“ 2. Mojžišova 34,6. VYCH 31.2
Sami v sebe však nemali žiadnu moc na dosiahnutie tohto ideálu. Zjavenie na Sínaji ich presvedčilo len o ich biede a bezmocnosti. Iné poučenie mali preto dostať v obetnej službe svätostánku. Malo byť o tom, že cez Spasiteľa sa im dostáva odpustenia hriechov a moci na poslušnosť, ktorá vedie k životu. VYCH 31.3
Prostredníctvom Krista sa mal splniť zámer, ktorého symbolom bola veľkolepá stavba svätostánku. Na trblietavých zlatých stenách sa odrážali dúhové odtiene opôn s votkanými postavami cherubínov a všade bolo cítiť vôňu horiaceho kadidla. Kňazi tam slúžili v nepoškvrnených belostných rúchach a v hlbokom tajomstve svätyne svätých, nad zľutovnicou, medzi sklonenými postavami uctievajúcich anjelov prebývala sláva Najsvätejšieho. Boh chcel, aby jeho ľud vo všetkom videl jeho úmysel s človekom. Bol to ten istý zámer, ktorý neskôr vyjadril apoštol Pavel, keď inšpirovaný Svätým Duchom povedal: „Či neviete, že ste chrám Boží a že Duch Boží prebýva vo vás? Kto kazí chrám Boží, toho skazí Boh, lebo chrám Boží je svätý, a tým ste vy!“ 1. Korinťanom 3,16.17. VYCH 31.4
Pri príprave svätostánku sa Izraelcom dostalo veľkej prednosti a cti, ale aj veľkej zodpovednosti. Ľud nedávno vyslobodený z otroctva mal na pustatine postaviť nesmierne nádhernú stavbu, ktorá si vyžadovala najdrahšie materiály a najvyššiu umeleckú zručnosť. Zdalo sa, že je to nesplniteľná úloha, ale ten, ktorý vyhotovil plán stavby, sa zaviazal, že so staviteľmi bude spolupracovať. VYCH 31.5
„Potom Pán hovoril Mojžišovi: ’Hľaď, ja som po mene povolal Beseléla, syna Uriho, syna Hurovho z Júdovho kmeňa, a naplnil som ho Božím duchom, zmyslom pre umenie, dôvtipom a zručnosťou na každú prácu... Pridal som aj Achisamechovho syna Óliaba z Dánovho kmeňa a každému, kto sa rozumie remeslu, dal som múdrosti, aby vyhotovili všetko, čo som ti prikázal.‘“ 2. Mojžišova 31,1-6. VYCH 32.1
Aká zvláštna bola táto umelecká škola uprostred pustatiny. Učiteľom bol v nej sám Kristus a jeho anjeli. VYCH 32.2
Pri príprave svätyne a jej vybavenia mal spolupracovať všetok ľud. Bola to práca pre mozgy i ruky. Bolo treba pracovať s rôznym materiálom, preto všetci boli pozvaní, aby prispeli tak, ako ich k tomu viedlo srdce. VYCH 32.3
Tak sa pri práci i dávaní učili spolupracovať s Bohom, medzi sebou navzájom a tiež pri príprave duchovnej stavby – Božieho chrámu v duši. VYCH 32.4
Izraelci dostávali od samého začiatku svojho putovania z Egypta ponaučenia pre svoju výchovu a disciplínu. Dokonca ešte pred opustením Egypta vznikla dočasná organizácia a ľud bol usporiadaný do oddielov na čele s vedúcimi. Pri Sínaji bolo toto usporiadanie znovu doplnené a zdokonalené. Poriadok, ktorým sa tak očividne vyznačovali všetky Božie diela, sa prejavoval aj pri vzniku izraelského národa. Boh bol centrom jeho autority a vlády. Mojžiš ako Boží predstaviteľ mal v jeho mene uplatňovať zákony. Potom nasledovala rada sedemdesiatich, ďalej kňazi a kniežatá, pod nimi Mojžiš ustanovil „náčelníkov ako tisícnikov, stotníkov, päťdesiatnikov a desiatnikov“ (5. Mojžišova 1,15) a napokon úradníkov na plnenie osobitných povinností. Tábor bol usporiadaný podľa presného poriadku: uprostred stál svätostánok – miesto Božieho prebývania – a vôkol neho stany kňazov a levítov. Pri nich potom táborili jednotlivé kmene. VYCH 32.5
Zavedené boli tiež dôkladné zdravotné opatrenia určené ľudu nielen ako nevyhnutnosť pre jeho zdravie, ale aj ako podmienka Božej prítomnosti v ich strede. S božskou autoritou im Mojžiš vyhlásil: „Lebo Pán, tvoj Boh, kráča prostriedkom tvojho tábora, aby ťa vyslobodil... preto nech je tvoj tábor svätý.“ 5. Mojžišova 23,14 (ROH); 5. Mojžišova 23,15 (ECAV). VYCH 33.1
Výchova Izraelcov v sebe zahrnovala všetky životné návyky. Predmetom Božej starostlivosti bolo všetko, čo sa týkalo ich blaha a vychádzalo z jeho božského zákona. Áno, Boh aj pri poskytovaní jedla hľadel na ich najvyššie dobro. Manna, ktorou ich na pustatine sýtil, utužovala ich telesné, duševné a mravné sily. Hoci mnohí z nich reptali proti obmedzeniu stravy a túžili, aby sa vrátili dni, keď, ako hovorili, „sedávali pri hrncoch mäsa, keď sme jedávali chleba do sýtosti!“, (2. Mojžišova 16,3) múdrosť Božieho výberu pre ich dobro sa obhájila tak, že ju nikto nemohol poprieť. Navzdory všetkým ťažkostiam života na pustatine nebol totiž medzi kmeňmi Izraela ani jeden zoslabnutý človek. VYCH 33.2
Smer cesty pri putovaní im mala určovať archa obsahujúca Boží zákon. Miesto každého utáborenia bolo vopred označené tým, že naň zostúpil oblakový stĺp. Zostali dovtedy, kým nad svätostánkom spočíval oblak. Keď sa zodvihol, pokračovali. Zastavenie i nastúpenie cesty sa vyznačovalo slávnostným vzývaním. „A keď sa pohýnala archa, Mojžiš hovorieval: ’Vstaň, Pane, nech sa rozpŕchnu tvoji nepriatelia a nech sa dajú na útek pred tebou tí, čo ťa nenávidia!‘ Keď sa zastavovala, vravieval: ’Vráť sa, Pane, k množstvu Izraelovho vojska!‘“ 4. Mojžišova 10,35.36. VYCH 33.3
Keď ľud putoval pustatinou, mnohé vzácne poučenia mu utkveli v mysli vďaka piesňam. Po svojom vyslobodení od faraónovej armády sa celé vojsko Izraela spojilo v triumfálnej piesni. Ponad púšť a more sa doďaleka niesol jej radostný refrén a od vrchov sa odrážal rytmus jej chvál: „Spievajte Pánovi, lebo je veľmi vznešený!“ 2. Mojžišova 15,21. Túto pieseň spievali na svojich cestách často a ona vždy potešila srdcia pútnikov a roznietila ich vieru. Na Boží pokyn boli prikázania, tak ako boli dané na Sínaji, zasľúbenia Božej priazne i záznamy úžasných skutkov, ktoré vykonal na ich vyslobodenie, vyjadrené v piesňach. Hlasy ľudí sa spojili v chvále a spev sprevádzala inštrumentálna hudba. VYCH 33.4
Myšlienky sa dvíhali nahor od útrap a ťažkostí, nepokojný a rozbúrený duch sa tíšil a upokojoval, pamäť vstrebávala zásady pravdy a viera naberala nové sily. Vojenské usporiadanie učilo poriadku a jednote a ľudia sa dostávali do bližšieho kontaktu s Bohom i medzi sebou navzájom. VYCH 34.1
O tom, ako Boh zaobchádzal s Izraelcami počas štyridsiatich rokov putovania pustatinou, Mojžiš povedal: „Ako človek vychováva svojho syna, tak Pán, tvoj Boh, vychovával teba; aby ťa pokoril, vyskúšal a zvedel, čo je v tvojom srdci, či budeš zachovávať jeho príkazy, alebo nie.“ 5. Mojžišova 8,5.2. VYCH 34.2
„Našiel ho na pustej zemi, na mieste divokom, v revúcej pustine. Ujal sa ho a dával naň pozor, striehol ho ako zrenicu oka. Jak orol zobúdza svoje hniezdo, krúži nad svojimi mláďatami, tak rozpäl svoje krídla, chytil ho, niesol ho na svojich perutiach. Pán sám ho viedol, nijaký cudzí boh nebol mu na pomoc.“ 5. Mojžišova 32,10-12. VYCH 34.3
„Lebo pamätal na slová svätého záväzku, ktoré dal Abrahámovi, svojmu služobníkovi. Vyviedol teda svoj ľud v radosti, vyvolených svojich s plesaním. A odovzdal im krajiny pohanov, i zaujali majetky národov, aby zachovávali jeho predpisy a jeho zákon plnili.“ Žalm 105,42-45. VYCH 34.4
Boh obklopil Izraelcov všetkými výsadami, dal im každú prednosť, aby ich urobil cťou pre svoje meno a požehnaním pre okolité národy. Sľúbil, že ak pôjdu po cestách poslušnosti, tak ich vyvýši „nad všetky národy, ktoré stvoril na svoju chválu, slávu a česť“. „Všetky národy zeme uvidia,“ povedal, „že sa nad tebou vzýva meno Pánovo, a budú sa ťa báť.“ Národy, ktoré začujú všetky tieto ustanovenia, povedia: „Naozaj múdry a rozumný je tento veľký národ!“ 5. Mojžišova 26,19; 28,10; 4,6. VYCH 34.5
V zákonoch, ktoré Boh zveril Izraelcom, boli aj jasné smernice o výchove. Na Sínaji sa Mojžišovi zjavil ako „milosrdný a ľútostivý, zhovievavý a hojný v milosti a vernosti“. 2. Mojžišova 34,6. Otcovia a matky v Izraeli mali týmto zásadám vyjadreným v Božom zákone učiť svoje deti. Mojžiš im na Boží pokyn povedal: „A tieto slová, ktoré ti ja dnes prikazujem, nech sú v tvojom srdci, poúčaj o nich svojich synov a sám uvažuj o nich, či budeš sedieť vo svojom dome, či budeš na ceste, či budeš ležať alebo stáť.“ 5. Mojžišova 6,6.7. VYCH 35.1
Týmto veciam však nemožno učiť ako nejakej suchej teórii. Kto chce hlásať pravdu, musí sám uplatňovať jej zásady. Ovplyvniť iných môžeme len vtedy, ak aj my odzrkadľujeme Boží charakter čestnosťou, šľachetnosťou a nesebeckosťou svojho vlastného života. VYCH 35.2
Pravá výchova nevnucuje zásady do nepripravených myslí, ale najprv prebúdza záujem. To sú Božie vyučovacie metódy. On, ktorý stvoril myseľ a jej zákony, sa postaral aj o to, aby sa mohla v súlade s nimi rozvíjať. V domovoch i vo svätyni, v prírode i v umení, v práci i na slávnostiach, v posvätných budovách i pamätných kameňoch, rôznymi metódami, obradmi a nesčíselnými symbolmi dal Boh izraelskému národu poučenia, ktoré znázorňovali jeho zásady a uchovávali pamiatku jeho úžasných skutkov. Keď sa potom vynorila otázka, dané poučenie zapôsobilo nielen na myseľ, ale i na srdce. VYCH 35.3
Z príprav na výchovu vyvoleného národa je zjavné, že úplný je len život sústredený na Boha. Prináša totiž naplnenie každej túžby, ktorú do nás Boh vložil a umožňuje rozvoj každej schopnosti, ktorú nám poskytol. VYCH 35.4
Boh ako pôvodca a obdivovateľ každej krásy chce uspokojiť aj lásku svojich detí k nej. Urobil tiež opatrenia na naplnenie ich sociálnych potrieb a túžby po láskavom a užitočnom spoločenstve, ktoré prispieva k svornosti, k rozjasneniu a spríjemneniu života. VYCH 36.1
Dôležité miesto vo výchove Izraelcov mali slávnosti. V bežnom živote bola rodina školou i cirkvou a rodičia učiteľmi svetských i náboženských záležitostí. Trikrát do roka však boli určené zvláštne obdobia spoločenského styku a uctievania. Tieto zhromaždenia sa konali najprv v Šíle a potom v Jeruzaleme. Vyžadovala sa síce prítomnosť otcov a synov, ale nikto si nechcel nechať ujsť príležitosť navštíviť tieto slávnosti, a tak, ak sa dalo, prítomná bola celá rodina a podiel na ich pohostinnosti mali aj cudzinci, levíti a chudobní. VYCH 36.2
Putovanie do Jeruzalema, ktoré sa konalo podľa prostého zvyku praotcov, či už uprostred nádhery jari, v bohatstve vrcholiaceho leta, alebo uprostred zrelej krásy jesene, bolo hotovou rozkošou. Všetci, od bielovlasého starca až po malé dieťa, prichádzali s obeťami vďačnosti, aby sa stretli s Bohom v jeho svätom príbytku. Hebrejským deťom sa rozprávali zážitky z minulosti, príbehy, ktoré starí i mladí veľmi milovali. Spievali sa piesne, ktoré ich kedysi potešovali pri putovaní pustatinou. Zaznievali v nich Božie prikázania a v spojení s požehnaným pôsobením prírody, uprostred láskavého ľudského spoločenstva sa navždy vrývali do pamätí mnohých detí a mládeže. VYCH 36.3
Obrady, ktoré videli počas sviatkov Veľkej noci v Jeruzaleme, nočné zhromaždenie mužov s prepásanými bedrami, s topánkami na nohách a s palicami v rukách, rýchle jedenie baránka, nekvasených chlebov a horkých bylín, v posvätnom tichu rozprávaný príbeh o kropení krvou, o anjelovi nesúcom smrť a veľkolepom pochode z krajiny útlaku – to všetko podnecovalo predstavivosť a pôsobilo na srdce. VYCH 36.4
Slávnosť stánkov alebo slávnosť prvotín s obetnými darmi zo sadov a polí, týždňové táborenie v stánkoch z ratolestí, priateľské stretnutia, sväté spomienkové bohoslužby a štedrá pohostinnosť voči Božím služobníkom, levítom zo svätostánku a voči Božím deťom, teda voči chudobným a cudzincom, to prebúdzalo vďačnosť prítomných voči tomu, ktorý „korunuje rok svojou dobrotou, kade prejde, všade je hojnosť“. Žalm 65,12. VYCH 37.1
Zbožní ľudia v Izraeli trávili celý jeden mesiac v roku takýmto spôsobom. Bolo to obdobie bez akýchkoľvek starostí, práce a bolo v pravom zmysle slova venované len výchovným účelom. VYCH 37.2
Pri rozdeľovaní dedičstva Božieho ľudu bolo Božím zámerom naučiť nielen ich, ale prostredníctvom nich i nasledujúce generácie správnym zásadám, pokiaľ išlo o vlastníctvo zeme. Kanaánska krajina bola rozdelená medzi všetok ľud, s výnimkou levítov, ktorí sa venovali výhradne službe v svätyni. Hoci jednotlivec mohol po celý čas slobodne nakladať so svojím vlastníctvom, nesmel dedičstvo svojich detí ohroziť. Ak sa stalo, že oň prišiel, mohol ho vykúpiť. Dlhy sa odpúšťali každý siedmy rok a v päťdesiatom čiže v jubilejnom roku sa všetka pôda vracala pôvodnému vlastníkovi. Majetok každej rodiny bol teda zabezpečený a bola postavená hrádza proti extrémnemu bohatstvu aj chudobe. VYCH 37.3
Boh rozdelil pôdu medzi svoj ľud, čím mu poskytol, ako kedysi obyvateľom v Edene, najpriaznivejšie podmienky na rozvoj, totiž starostlivosť o rastliny a zvieratá. Ďalším výchovným opatrením bolo prerušenie poľnohospodárskych prác každý siedmy rok, počas ktorého pôda ležala ladom a jej samovoľná úroda sa ponechávala chudobným. Ľud mal viac príležitostí na štúdium, na stretávanie a bohoslužby, ako aj na dobročinnosť, ktorá bola životnými starosťami a prácou často zatlačená do úzadia. VYCH 37.4
Aké odlišné vzťahy by zavládli medzi ľuďmi, keby sa v dnešnom svete uplatňovali zásady Božieho zákona o rozdeľovaní majetku! Predišlo by sa hrozným prejavom zla, ktoré povstávajú z toho, že bohatí utláčajú chudobných a chudobní ich za to nenávidia. Zabránilo by sa nielen hromadeniu obrovského bohatstva, ale odstránil by sa tiež nedostatok vzdelania a zbedačovanie desaťtisícov zle platených robotníkov, ktorí toto kolosálne bohatstvo vytvorili. Pomohlo by to pokojnému vyriešeniu problémov, ktoré dnes hrozia naplniť svet anarchiou a krviprelievaním. VYCH 38.1
Tým, že sa Bohu zasvätil desiatok z každého zisku, či už z úrody sadu alebo poľa, zo stád alebo z práce umu či rúk, tým, že sa druhý desiatok dal ako pomoc chudobným a na ďalšie dobročinné účely, tým sa pred zrakmi ľudí vždy znovu vynímala pravda o tom, že Boh je vlastníkom všetkého a že ľudia môžu byť nástrojmi jeho požehnaní. Bola to výchova určená na to, aby vykorenila sebectvo a vypestovala hĺbku a šľachetnosť charakteru. VYCH 38.2
Poznanie Boha, spoločenstvo s ním pri štúdiu i práci a charakterová podobnosť Bohu, to všetko malo byť stálym zdrojom, prostriedkom a cieľom výchovy Izraela, ktorú Boh udeľoval rodičom, aby ju oni odovzdávali ďalej svojim deťom. VYCH 38.3