Loading...
Larger font
Smaller font
Copy
Print
Contents
Skutky apoštolov - Contents
  • Results
  • Related
  • Featured
No results found for: "".
  • Weighted Relevancy
  • Content Sequence
  • Relevancy
  • Earliest First
  • Latest First
    Larger font
    Smaller font
    Copy
    Print
    Contents

    31. kapitola — Prijaté posolstvo

    Z Efezu sa Pavol vydal na ďalšiu misijnú cestu v nádeji, že pri tejto príležitosti ponavštevuje miesta svojho predošlého pôsobenia v Európe. Nejaký čas pobudol v Troade, lebo chcel „hlásať Kristovo evanjelium“, a stretol tam mnohých, čo boli ochotní vypočuť jeho posolstvo. O svojej práci v tomto meste neskôr napísal, že sa mu „otvárali dvere v Pánovi“. No aj keď jeho úsilie v Troade bolo úspešné, nemohol tam dlho zostať. Starostlivo myslel na všetky zbory, ale najmä na zbor v Korinte. Dúfal, že v Troade sa stretne s Titom a od neho sa dozvie, ako bratia v Korinte prijali jeho rady a napomenutia; no v tom sa sklamal. Neskôr o tom napísal: „Môj duch nemal pokoja, lebo som nenašiel svojho brata Tita2. Korinťanom 2,12.13. Preto odišiel z Troady a preplavil sa do Macedónska, kde sa vo Filipách stretol s Timotejom.SA 194.1

    V tom čase ho veľmi tiesnila starosť o korintský zbor, ale predsa dúfal v to najlepšie; no občas ho zvieral smútok pri pomyslení, že by jeho rady a napomenutia mohli byť nesprávne pochopené. Po čase napísal: „Naše telo nemalo nijaký odpočinok, ale zo všetkých strán samé súženie: zvonka boje, vnútri úzkosti. Ale Boh, ktorý potešuje ponížených, potešil nás Titovým príchodom2. Korinťanom 7,5.6.SA 194.2

    Tento verný posol priniesol radostnú správu, že medzi korintskými veriacimi nastala obdivuhodná zmena. Z Pavlovho listu mnohí prijali napomenutie a kajali sa zo svojich hriechov. Ich život už nebol hanbou kresťanstva, naopak, veľmi ovplyvnil šírenie praktickej zbožnosti.SA 194.3

    Apoštola to potešilo a poslal svoj druhý list veriacim do Korintu, kde vyjadril srdečnú radosť nad tým, že vynaložili dobré úsilie: „A tak, ak som vás v liste aj zarmútil, neľutujem to; ak som aj ľutoval.“ Keď ho tiesnila obava, že jeho slovami pohrdnú, niekedy ľutoval, že im tak rozhodne a prísne napísal. „Teraz sa radujem,“ pokračoval, „nie preto, že ste sa zarmútili, ale že vás ten zármutok pohol na pokánie. Bol to zármutok podľa Božej vôle, aby ste v ničom neutrpeli škodu našou vinou. Veď zármutok podľa Božej vôle spôsobuje pokánie na trvalú spásu.“ Taká ľútosť, ktorú vyvoláva vplyv Božskej milosti na srdce, povedie k vyznaniu a opusteniu hriechu. Podľa apoštolových slov práve také plody sa objavili v živote korintských veriacich. „Pozrite, čo znamená zarmútiť sa podľa Božej vôle: Akú starosť to vo vás vyvolalo, akú obranu, aké rozhorčenie, akú bázeň, akú túžbu, akú horlivosť2. Korinťanom 7,8-11.SA 194.4

    Po nejaký čas Pavol znášal ťarchu starostlivosti o zbory – bremeno tak ťažké, že ho sotva uniesol. Falošní učitelia sa snažili zničiť jeho vplyv medzi veriacimi a namiesto pravdy evanjelia presadiť vlastné učenie. O zmätkoch a utrpeniach, ktoré tiesnili Pavla, sa dozvedáme z jeho slov: súženie „doľahlo na nás nadmieru ťažko, nad našu silu, takže sa nám už ani nechcelo žiť2. Korinťanom 1,8.SA 195.1

    Jeden dôvod úzkosti bol však teraz odstránený. Keď sa Pavol dozvedel, že korintskí veriaci jeho list prijali, túto radosť vyjadril slovami: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy! On nás potešuje v každom našom súžení, aby sme mohli aj my potešovať tých, čo sú v akomkoľvek súžení, tou útechou, ktorou Boh potešuje nás. Lebo ako sa v nás rozmnožujú Kristove utrpenia, tak sa za Krista rozhojňuje aj naša útecha. Ak sme teda sužovaní, je to na vašu potechu a spásu; ak sme potešovaní, je to vám na potešenie, ktoré sa prejavuje v znášaní takých istých utrpení, aké znášame aj my. A naša nádej, vzhľadom na vás, je pevná, veď vieme, že ako máte účasť na utrpeniach, tak budete mať aj na úteche2. Korinťanom 1,3-7.SA 195.2

    Keď Pavol vyjadroval svoju radosť nad ich opätovným obrátením i nad ich vzrastom v milosti, všetku chválu za túto zmenu srdca a života pripísal Bohu. Zvolal: „Ale vďaka Bohu, ktorý nám vždy dáva víťazstvo v Kristovi a našim prostredníctvom zjavuje na každom mieste vôňu jeho poznania. Lebo sme Kristovou ľúbeznou vôňou pre Boha uprostred tých, čo sú na ceste spásy, i tých, čo idú do záhuby2. Korinťanom 2,14.15. V tom čase bývalo zvykom, že víťazný veliteľ vo vojne privádzal so sebou pri návrate aj zástup zajatcov. Pri takej príležitosti boli určení nosiči kadidla a keď armáda víťazoslávne pochodovala domov, ľúbezná vôňa bola zajatcom určeným na smrť vôňou smrti s náznakom, že čas ich popravy sa blíži; tým väzňom, ktorí našli u svojich zajatcov milosť, a ktorých život mal byť ušetrený, bola vôňou života, lebo im naznačovala, že sa blíži ich vyslobodenie.SA 195.3

    Pavol bol teraz plný viery a nádeje. Uvedomoval si, že satan nezvíťazí nad Božím dielom v Korinte a slovami chvály vyjadril vďačnosť svojho srdca. On a jeho spolupracovníci oslávia svoje víťazstvo nad Kristovými nepriateľmi a pravda sa bude zvestovať s novou horlivosťou a rozšíri poznanie Spasiteľa. Vôňa evanjelia sa mala rozšíriť po celom svete ako vôňa kadidla tým, čo prijmú Krista, posolstvo sa stane vôňou života na život; ale tí, čo majú zahynúť v nevere, vôňou smrti na smrť.SA 195.4

    Keď si Pavol uvedomil ohromujúcu veľkosť diela, zvolal: „Ale kto je na to súci?“ Kto dokáže zvestovať Krista tak, aby jeho nepriatelia nemali oprávnený dôvod pohrdnúť poslom či posolstvom, ktoré prináša? Pavol chcel, aby si veriaci uvedomovali slávnu zodpovednosť za službu evanjelia. Len také úsilie môže byť ľúbe Bohu a užitočné ľuďom, ktoré sprevádza vernosť v hlásaní Slova a čistý život, ktorý zodpovedá obsahu zvestovaného slova. Dnešní kazatelia, ktorí si uvedomujú rozsah diela, môžu právom s apoštolom volať: „Ale kto je na to súci?2. Korinťanom 2,17.SA 196.1

    Našli sa takí, čo Pavla obviňovali, že sa vychvaľoval, keď písal svoj predošlý list. Apoštol sa o tom zmienil, keď sa spýtal členov, či takto posudzujú jeho pohnútky: „Začíname zasa odporúčať samých seba? Alebo potrebujeme – ako niektorí – odporúčajúce listy k vám alebo od vás?2. Korinťanom 3,1. Veriaci, ktorí sa sťahovali na nové miesto, niesli si často so sebou odporúčajúce listy od zboru, v ktorom boli predtým; vedúci činitelia a zakladatelia týchto zborov však také odporúčajúce listy nepotrebovali. Odporučením, ktoré Pavol potreboval, boli predsa veriaci v Korinte, ktorí boli vyvedení z modloslužby k viere v evanjelium. Tým, že prijali pravdu a že v ich živote nastala zmena, vydávali jasné svedectvo o vernosti jeho úsilia, ako aj o jeho autorite radiť, karhať a napomínať ako Kristov služobník.SA 196.2

    Pavol hľadel na korintských bratov ako na svoje svedectvo. Povedal: „Vy ste náš list napísaný v našich srdciach, ktorý poznajú a čítajú všetci ľudia. Veď je zjavné, že ste Kristov list, ktorý sme my vyhotovili, napísaný nie atramentom, ale Duchom živého Boha, nie na kamenných tabuliach, ale na živých tabuliach srdca2. Korinťanom 3,2.3.SA 196.3

    Obrátenie hriešnikov a ich posvätenie pravdou je pre Božieho služobníka tým najmocnejším dôkazom, že ho ku kazateľskej službe povolal Boh. Dôkaz jeho apoštolstva je napísaný na srdciach obrátených veriacich a svedčí o ich obnove života. Spodobený je v nich Kristus, nádej slávy. Tieto pečate služby sú kazateľovi veľkou posilou.SA 196.4

    Dnešní Kristovi kazatelia by mali mať podobné osvedčenie, aké korintský zbor vydal o Pavlovej práci. Aj keď je dnes mnoho kazateľov, len zriedkavo sa nájdu schopní, posvätení služobníci – muži plní lásky, ktorá prebývala v Kristovom srdci. Pýcha, sebaistota, láska k svetu, vynachádzanie chýb, zatrpklosť, nenávisť – to je ovocie života mnohých vyznavačov Kristovho náboženstva. Ich život je totiž v príkrom rozpore so Spasiteľovým životom a často prináša smutné svedectvo o povahe kazateľskej služby, ktorou boli privedení k obráteniu.SA 196.5

    Človek nemôže získať väčšiu česť, než je tá, že Boh ho prijme za spôsobilého kazateľa evanjelia. Tí však, ktorých Boh požehnáva mocou a úspechom vo svojom diele, sa nevychvaľujú. Uznávajú, že sú od Boha úplne závislí, a uvedomujú si, že sami od seba nemajú nijakú moc. S Pavlom hovoria: „Niežeby sme boli schopní vymyslieť niečo sami od seba, akoby to bolo z nás. Ale naša schopnosť je z Boha. On nás urobil súcich za služobníkov novej zmluvy2. Korinťanom 3,5.6.SA 197.1

    Verný služobník slova koná Pánovo dielo. Uvedomuje si dôležitosť svojej práce, vie že k cirkvi a k svetu má podobný vzťah, aký mal Kristus. Neúnavne vedie hriešnikov k šľachetnejšiemu, vyššiemu životu, aby získali odmenu víťaza. Jeho úst sa dotkol „žeravý uhlík z oltára“ (Izaiáš 6,6), a preto vyvyšuje Ježiša ako jedinú nádej hriešnika. Jeho poslucháči vedia, že sa k Bohu utiekal naliehavou vrúcnou modlitbou. Spočinul na ňom Duch Svätý, jeho duša pocítila životodarný nebeský oheň a je spôsobilý posudzovať duchovné veci duchovne. Dostal moc búrať satanove pevnosti. Keď hovorí o Božej láske, srdcia mäknú a nejeden sa pýta: „Čo mám robiť, aby som bol spasený?SA 197.2

    Preto keď máme túto službu z milosrdenstva, ktoré sme dosiahli, neochabujme. Zriekli sme sa tajnej nehanebnosti; nepočíname si úskočne, ani nefalšujeme Božie slovo, ale zjavujeme pravdu, a tak sa pred Bohom odporúčame svedomiu všetkých ľudí. A ak je naše evanjelium ešte zahalené, je zahalené tým, čo idú do záhuby. Im, neveriacim, boh tohto veku zaslepil mysle, aby im nezažiarilo svetlo evanjelia o Kristovej sláve, ktorý je obrazom Boha. Veď nie seba hlásame, ale Ježiša Krista, Pána; my sme len vaši služobníci pre Ježiša. Lebo Boh, ktorý povedal: Nech z temnôt zažiari svetlo, zažiaril aj v našich srdciach na osvietenie poznania Božej slávy v tvári Ježiša Krista2. Korinťanom 4,1-6.SA 197.3

    Takto apoštol zveleboval Božiu milosť a Božie milosrdenstvo, ktoré sa prejavilo v tom, že Boh mu zveril posvätnú úlohu byť Kristovým služobníkom. Len veľká Božia milosť ho zachovala v ťažkostiach, utrpení a v nebezpečenstve práve tak, ako aj jeho bratov. Svoju vieru a učenie neprispôsobovali svojim poslucháčom, ani nezamlčali podstatné spasiteľné pravdy, aby ich učenie bolo pútavejšie. Pravdu zvestovali jednoducho a jasne a modlili sa, aby mohli presvedčiť ľudí a priviesť ich k obráteniu. Dbali o to,aby ich správanie bolo v súlade s tým, čo zvestujú, aby sa hlásaná pravda mohla každému svedomiu odporučiť sama.SA 197.4

    Apoštol pokračuje: „Tento poklad máme v hlinených nádobách, aby mal Boh zvrchovanú moc, a nie my2. Korinťanom 4,7. Božiu pravdu mohol zvestovať zástup bezhriešnych anjelov, to však nie je jeho zámer. Boh si za nástroje na uskutočnenie svojich zámerov vybral ľudí, nedokonalé ľudské bytosti. Do hlinených nádob vložil poklad nedoziernej ceny. Svet má dostať jeho požehnania prostredníctvom ľudí. Skrze nich má jeho sláva zažiariť v tme hriechu. Láskyplnou službou majú slúžiť hriešnym a potrebným a viesť ich ku krížu. A vo všetkom svojom počínaní majú slávu, česť a chválu pripísať tomu, ktorý je nad všetkými a nad všetkým.SA 198.1

    Pavol sa zmienil o svojej skúsenosti a ukázal, že slúžiť Kristovi sa nerozhodol z nejakých sebeckých pohnútok, pretože jeho cesta bola plná skúšok a pokušenia. Napísal: „Zo všetkých strán nás sužujú, ale nie sme stiesnení; sme bezradní, ale nepoddávame sa; prenasledujú nás, ale nie sme opustení; zrážajú nás, ale nehynieme. Stále nosíme na tele Ježišovo umieranie, aby sa na našom tele zjavil aj Ježišov život2. Korinťanom 4,8-10.SA 198.2

    Pavol pripomenul svojim bratom, že ako Kristovi poslovia bol on i jeho spolupracovníci v ustavičnom nebezpečenstve. Pretrpené ťažkosti im uberali silu. Napísal: „A tak kým žijeme, ustavične sa vydávame na smrť pre Ježiša, aby sa aj Ježišov život zjavil na našom smrteľnom tele. V nás teda účinkuje smrť, vo vás život2. Korinťanom 4,11.SA 198.3

    Títo Kristovi služobníci sa telesným utrpením a námahou pripodobňovali Kristovej smrti. To však, čo v nich pôsobilo smrť, prinášalo duchovný život a zdravie korintským veriacim, ktorí uverili pravde a stali sa účastníkmi večného života. Práve preto mali Ježišovi nasledovníci dbať o to, aby nedbalosťou a nespokojnosťou nesťažovali bremená a súženia Kristových pracovníkov.SA 198.4

    Pavol pokračoval: „Ale pretože máme toho istého Ducha viery, ako je napísané: Uveril som, a preto som povedal, aj my veríme, a preto hovoríme2. Korinťanom 4,13. Apoštol bol celkom presvedčený o skutočnosti zverenej pravdy a nič ho nemohlo zviesť k tomu, aby s Božím slovom zaobchádzal nečestne alebo zatajoval svoje presvedčenie. Nešlo mu o bohatstvo, poctu či pohodlný život tým, že by sa prispôsobil názorom sveta. Aj keď bol stále v nebezpečenstve mučeníckej smrti pre vieru, ktorú hlásal Korinťanom, nebol zastrašený; lebo vedel, že ten, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, vyvedie ho z hrobu a predstaví Otcovi. Pod to napísal: „A to všetko pre vás, aby hojnosť milosti prostredníctvom mnohých rozmnožil a vzdávanie vďaky na Božiu slávu2. Korinťanom 4,15. Apoštolovia nehlásali evanjelium pre vlastnú slávu. Bola to nádej spásy hynúcich, čo ich viedla k tomu, že svoj život zasvätili tejto službe. Táto nádej ich ochránila tvárou v tvár nebezpečenstvu i utrpeniu, aby sa vo svojom úsilí nevzdali.SA 198.5

    Pavol ďalej napísal: „Preto neochabujeme; hoci náš vonkajší človek chradne, náš vnútorný sa zo dňa na deň obnovuje2. Korinťanom 4,16. Apoštol si uvedomoval moc nepriateľa, ale aj keď mu ubúdalo telesných síl, predsa zvestoval Kristovo evanjelium verne a neochvejne ďalej. V plnej Božej výzbroji šiel tento hrdina kríža odvážne do boja. Radostný zvuk jeho hlasu svedčil o víťazstve. Pri pohľade na odmenu sľúbenú verným víťazne zvolal: „Veď naše terajšie ľahké súženie prinesie nám nesmierne veľkú váhu večnej slávy, ak nehľadíme na to, čo je viditeľné, ale na to, čo je neviditeľné; lebo viditeľné je do času, ale neviditeľné je naveky2. Korinťanom 4,17.18. Vážnymi, pohnutými slovami apoštol prosil bratov v Korinte, aby sa znova zamysleli nad nevystihnuteľnou láskou svojho Vykupiteľa. Napísal: „Veď poznáte milosť nášho Pána Ježiša Krista, že hoci bol bohatý, stal sa pre vás chudobný, aby ste sa vy jeho chudobou obohatili2. Korinťanom 8,9. Viete, z akej výšky sa sklonil a do akého hlbokého poníženia zostúpil. Keď sa raz rozhodol ísť cestou sebazaprenia a obeti, neodvrátil sa už od nej, kým neodovzdal svoj život. Medzi trónom a krížom nemal nijaký odpočinok.SA 199.1

    Pavol dopodrobna vysvetlil, ako sa Spasiteľ pre nás ponížil, aby každý, kto bude jeho list čítať, to mohol pochopiť. Krista predstavil takého, aký skutočne bol, ako bol Bohu rovný a s ním prijal poctu anjelov. Potom ukázal Ježišovu cestu až do najhlbších hlbín poníženia. Bol totiž presvedčený, že každé sebectvo by sa vytratilo zo života jeho čitateľov, keby sa mu podarilo, aby pochopili nepochopiteľnú obeť, ktorú priniesol Majestát neba. Objasnil im, ako Boží Syn odložil svoju slávu, ochotne sa podriadil podmienkam ľudskej prirodzenosti, ponížil sa ako služobník a stal sa „poslušným až po smrť na kríži“ (Filipským 2,8), aby mohol povzniesť padlé ľudstvo zo zahynutia k nádeji, k radosti a k nebu.SA 199.2

    Keď uvažujeme o jeho božskej povahe vo svetle kríža, vidíme milosrdenstvo, vľúdnosť a odpustenie spojené so spravodlivosťou. Uprostred trónu vidíme toho, ktorý na rukách, na nohách a na boku nesie znaky múk, ktoré vytrpel, aby človeka zmieril s Bohom. Vidíme večného Otca, ktorý prebýva v neprístupnom svetle, a predsa nás prijíma k sebe prostredníctvom svojho Syna. Mrak pomsty, ktorý nám hrozivo chystal len biedu a zúfalstvo, vo svetle kríža zjavuje Boží nápis: „Ži, hriešnik, ži! Vy, kajúcni, veriaci ľudia, žite! Zaplatil som za vás výkupné.SA 200.1

    Pri uvažovaní o Kristovi sa pozvoľna dostávame na pobrežie bezmedznej lásky. Snažíme sa túto lásku vyrozprávať, ale jazyk na to nestačí. Keď sa zamýšľame nad jeho pozemským životom a obeťou za nás, nad jeho príhovornou službou v nebi a nad všetkým, čo pripravuje tým, ktorí ho milujú, môžeme len zvolať: „Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás, a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy.“ „Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec: voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme1. Jána 4,10; 3,1.SA 200.2

    V každom skutočnom učeníkovi horí táto láska ako posvätný oheň na oltári srdca. Práve na tejto zemi sa Božia láska zjavila skrze Krista. A na tejto zemi majú Božie deti odzrkadľovať túto lásku svojím nepoškvrneným životom. Takto budú hriešnici privedení ku krížu, aby na ňom uvideli Božieho Baránka.SA 200.3

    Larger font
    Smaller font
    Copy
    Print
    Contents