Vyznanie hriechu

Tým, ktorí si želajú, aby sme sa modlili za ich uzdravenie, by sme mali vysvetliť, že prestúpenie Božieho zákona, či už prírodného alebo duchovného, je hriech. Ak chcú okúsiť Božie požehnanie, musia svoj hriech vyznať a opustiť.CZ 161.4

Písmo nás vyzýva: „Vyznávajte si teda navzájom hriechy a modlite sa jeden za druhého, aby ste boli uzdravení.“ Jakoba 5,16. Tomu, kto nás prosí, aby sme sa za neho modlili, by sme mali povedať asi toto: „Nevidíme do tvojho srdca. Nevieme o tajomstvách tvojho života. Poznáš ich len ty a Boh. Ak svoje hriechy ľutuješ, treba ich vyznať.“ Osobný hriech má byť vyznaný Kristovi, jedinému prostredníkovi medzi Bohom a človekom, lebo „ak niekto zhreší, máme u Otca obhajcu – Ježiša Krista, spravodlivého“.CZ 161.5

1. Jána 2,1. Každý hriech je priestupkom proti Bohu a má byť prostredníctvom Krista vyznaný Bohu. Každý verejný hriech má byť aj verejne vyznaný. Ak ukrivdíme blížnemu, svoj hriech máme vyznať tomu, komu sme ublížili. Ak ten, kto prosí o zdravie, ohováral alebo vyvolal nezhody v rodine, susedstve alebo v spoločenstve veriacich, ak spôsobil nepriateľstvo alebo rozkol, ak nejakým zlým skutkom zviedol druhých na hriech, mal by to vyznať Bohu a tým, voči ktorým sa previnil. „Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: Odpustí nám hriechy a očistí nás od všetkej neprávosti.“ 1. Jána 1,9.CZ 162.1

Keď sú priestupky napravené, v smelej dôvere môžeme predložiť potreby chorého Pánovi. Tak nás to učí Boží Duch. Boh pozná každého jednotlivca podľa mena. O každého sa stará tak, akoby to bol jediný človek, za ktorého dal svojho milovaného Syna. Božia láska je veľká a nevyčerpateľná. Preto môžeme chorého povzbudiť, aby dôveroval Bohu a bol radostný. Úzkostlivé pozorovanie samého seba vyvoláva slabosť a chorobu. Ak sa pacienti zbavia depresie a chmúrnej nálady, nádej na uzdravenie zosilnie, lebo „Hospodinovo oko spočíva na tých, čo sa ho boja, na tých, čo očakávajú jeho milosť“. Žalm 33,18.CZ 162.2

V modlitbe za chorých máme pamätať na to, že „nevieme, za čo sa máme modliť, ako sa patrí“. Rimanom 8,26. Nevieme, či požehnanie, o ktoré prosíme, by bolo pre chorého to najlepšie, alebo nie. Preto by sme mali vo svojej modlitbe vyjadriť túto myšlienku: „Pane, ty poznáš všetky tajomstvá človeka. Vieš všetko o týchto ľuďoch. Ježiš, ich obhajca, dal za nich život. Jeho láska k nim je väčšia než naša. Ak je to na tvoju slávu a pre dobro chorých, v Ježišovom mene prosíme, aby boli uzdravení. Ak to však nie je tvoja vôľa, prosíme, aby ich tvoja milosť posilnila a tvoja prítomnosť aby im bola oporou v ich utrpení.“CZ 162.3

Boh pozná koniec od začiatku. Vie o tom, čo je v srdciach všetkých ľudí. Každé tajomstvo ľudskej bytosti je pred ním odhalené. Vie, či tí, za ktorých sa modlíme, budú alebo nebudú schopní obstáť v skúškach, ktoré sú pred nimi, keď zostanú žiť. Vie, či ich život bude pre nich i pre svet požehnaním alebo kliatbou. To je dôvod, prečo by sme na svojich úprimných modlitbách mali hovoriť: „...nech sa stane nie moja, ale tvoja vôľa!“ Lukáš 22,42. Ježiš dodal tieto slová, keď sa modlil v Getsemanskej záhrade: „Otče môj, ak je to možné, nech ma minie tento kalich.“ Matúš 26,39. Vyjadril nimi podriadenie Božej vôli a múdrosti. Ak to boli slová vhodné pre neho, Božieho Syna, o čo viac by sme ich mali vyslovovať my, slabí, úbohí smrteľníci!CZ 163.1

So svojimi túžbami sa máme stále zverovať nášmu vševedúcemu nebeskému Otcovi a potom v úplnej dôvere sa spoliehať na neho. Vieme, že ak prosíme podľa jeho vôle, vypočuje nás. Dožadovať sa splnenia našich žiadostí bez pokory nie je správne. Naše modlitby nesmú byť rozkazom, ale prosbou.CZ 163.2

Sú prípady, keď Boh, aby vrátil zdravie, viditeľne zasiahne svojou mocou. Nie všetci chorí sú však uzdravení. Mnohí boli pochovaní, aby odpočívali v Pánovi. Ján bol na ostrove Patmos vyzvaný, aby napísal: „Blahoslavení sú mŕtvi, ktorí odteraz umierajú v Pánovi. Áno, hovorí Duch, nech si odpočinú od svojich námah, lebo ich skutky idú s nimi.“ Zjavenie Jána 14,13. Z toho vidíme, že ak niektorí nie sú uzdravení, nemáme ich odsúdiť ako tých, ktorí majú nedostatok viery.CZ 163.3

Všetci si želáme, aby Boh odpovedal na naše modlitby hneď a priamo. Sme v pokušení dať sa znechutiť, ak odpoveď mešká alebo prichádza v nečakanej podobe. Boh je však príliš múdry a príliš dobrý, aby na naše modlitby odpovedal práve vtedy a práve takým spôsobom, ako si to my predstavujeme. Chce pre nás urobiť viac a lepšie než iba splniť všetky naše priania. A preto, že môžeme dôverovať jeho múdrosti a láske, by sme ho nemali žiadať, aby sa on podriadil našej vôli, ale my by sme sa mali snažiť pochopiť jeho zámer a uskutočniť ho. Naše túžby a záujmy by sa mali rozplynúť v jeho vôli. Skúsenosti, ktoré skúšajú našu vieru, sú na naše dobro. V nich sa ukáže, či je naša viera skutočná a úprimná, založená jedine na Božom slove, alebo závislá od okolností a preto nestála a neistá. Viera sa posilňuje v skúškach. Dovoľme, aby nás trpezlivosť v skúškach viedla k dokonalosti a pamätajme, že v Písme sú vzácne zasľúbenia pre tých, ktorí očakávajú Pána.CZ 164.1

Nie všetci chápu tieto princípy. Mnohí, ktorí prosia o Kristovu uzdravujúcu milosť, si myslia, že Boh musí na ich modlitbu odpovedať priamo a hneď a ak to tak nie je, ich viera je otrasená. Preto tí, čo sú oslabení chorobou, potrebujú byť správne usmernení, aby si počínali zodpovedne a rozvážne. Nemali by zabúdať na svoju povinnosť voči priateľom, ktorí ich azda prežijú. Nemali by zanedbať prírodné prostriedky na obnovu zdravia.CZ 164.2

Tu sa často dopúšťame chyby. Tí, ktorí veria, že ako odpoveď na modlitbu budú uzdravení, majú strach urobiť niečo, čo by sa mohlo zdať ako nedostatok viery. Svoje záležitosti by si mali dať do poriadku tak, ako by to urobili, keby čakali, že zomrú. Nemali by sa báť vysloviť slová povzbudenia alebo rady, ktoré by v hodine smrti radi povedali svojim milým.CZ 164.3