“Do života vedie tesná brána a úzka cesta...” Matúš 7,14.

Obyvatelia Palestíny žili za čias Ježiša Krista v opevnených mestách. Väčšina z nich sa rozkladala na kopcoch a vo vyšších polohách. Pri západe slnka sa mestské brány zatvárali. Viedli k nim strmé kamenisté cesty. Kto sa chcel dostať do mesta ešte pred zotmením, musel sa poponáhľať a nakoniec prejsť najstrmší úsek cesty, aby prišiel k bráne, kým bola otvorená. Kto sa oneskoril, musel zostať vonku.MB 139.2

Ježiš prirovnal život svojho nasledovníka k úzkej strmej ceste, ktorá viedla k domovu a odpočinku. Svojim učeníkom objasnil, že cesta, ktorú im vyznačil svojím životom, je úzka a bránou sa nedá ľahko prejsť. Zlaté pravidlo totiž vylučuje pýchu a sebectvo. Existuje však aj široká cesta, ale tá vedie do záhuby. Kto si zvolí cestu duchovného života, musí stále napredovať, pretože cesta je strmá. Touto sa rozhodne ísť len málo ľudí, pretože väčšina si zvolí širokú a pohodlnú cestu.MB 139.3

Cestou smrti môžu ísť všetci, čo milujú svet so všetkým jeho sebectvom, pýchou, nepoctivosťou a mravným úpadkom. Na tejto ceste má priestor každý názor a každé učenie, všetci môžu na nej žiť podľa vlastných predstáv a robiť, čo sa im páči. Kto chce ísť pohodlnou cestou, nemusí ju hľadať, pretože je priestranná a široká na nej je aj brána, ktorou sa vchádza do záhuby. Človek si prirodzene volí túto cestu.MB 140.1

obr. 37 víťazný oblúkMB 140.2

Cesta k životu je však úzka a brána tesná. Ak podliehame nejakému hriechu, táto cesta sa nám zdá byť naozaj príliš úzkou, než aby sme mohli po nej ísť. Ísť Božou cestou znamená vzdať sa svojich krivých chodníkov, nežiť svojvoľne a podľa vlastných zvyklostí. Kto chce slúžiť Kristovi, nemôže brať ohľad na mienku sveta alebo žiť podľa jeho zásad. Cesta do Božieho kráľovstva je príliš úzka, než aby sa po nej dalo ísť s túžbou po bohatstve či vysokom postavení, veľmi úzka pre sebeckú ctibažnosť, neobyčajne strmá a kamenistá pre tých, čo milujú pohodlie. Kristus šiel cestou namáhavej práce, trpezlivosti, sebazapierania, pokory, chudoby a protivenstva zo strany hriešnikov. To bude aj naším údelom, kým nevojdeme do Božieho kráľovstva.MB 140.3

Bolo by však nesprávne uzatvárať, že Božia cesta je len namáhavá, kým tá do záhuby je iba ľahká. Na ceste smrti sa ľudia stretávajú s bolesťou, utrpením, starosťami a sklamaniami. Tieto zážitky sú pre nich Božou výstrahou, aby touto cestou ďalej nešli. Takto Božia láska varuje ľahostajných a svojvoľných ľudí, aby nepokračovali v ceste sebazáhuby. Satan sa im ju síce snaží všemožne spríjemniť, ale to je len klam. Na ceste zla trápia ľudí výčitky svedomia a mučivé obavy. Môže sa nám zdať, že život v prepychu a v uspokojovaní ctibažných zámerov je príjemný, ale na konci býva bolesť a žiaľ. Sebecké záujmy môžu byť lichotivo sľubné, nádejné, ba rozkošné, no čoskoro zistíme, že šťastie bolo otrávené a falošné nádeje nám strpčili život. Brána širokej cesty je možno vyzdobená kvetmi, ale cesta sama je plná tŕnia. Svetlo nádeje na jej začiatku postupne hasne a stráca sa v temnote zúfalstva. Človek na tejto ceste skončí v tieňoch večnej smrti.MB 141.1

„Cesta neverných je ich záhubou.“ Cesty múdrosti sú však „utešené a všetky jej chodníky sú samý blahobyt.“ Príslovia 13,15; 3,17. Každý skutok poslušnosti Kristovi, či prejav sebazaprenia alebo pokušenie, v ktorom sme obstáli, je krokom ku konečnému víťazstvu. Len spoľahlivý sprievodca Kristus nás môže bezpečne viesť. Ani najväčší hriešnik nemusí zablúdiť. Každý, kto úprimne hľadá cestu života, môže po nej ísť v jasnom a svätom svetle. Aj keď je taká úzka a svätá, že hriech na nej nemá miesto, predsa na ňu môže každý vykročiť. Koho trápia pochybnosti, nemôže povedať: „Boh sa o mňa nestará.“MB 141.2

Možnože úzka cesta je namáhavá a výstup strmým kopcom príliš náročný. Možnože sú po oboch stranách priepasti a bude na nej treba veľa vytrpieť. Ale ak túžime po odpočinku, musíme vytrvať i napriek únave. Hoci klesáme, musíme ďalej bojovať. Ani pri ochabnutí odvahy nesmieme zúfať, pretože v sprievode Krista nakoniec dosiahneme vytýčený cieľ. On sám totiž upravil neschodnú cestu, ktorou máme ísť.MB 142.1

Popri ceste vedúcej k večnému životu sú svieže pramene radosti na občerstvenie unavených. Tí, čo kráčajú cestou múdrosti, zostanú radostní aj v súžení, pretože ich neviditeľne sprevádza láskyplný Spasiteľ. Pri každom ďalšom kroku zreteľnejšie spoznávajú dotyk jeho ruky a cestu im osvecujú čoraz jasnejšie lúče slávy Neviditeľného. Ich stále zvučnejšie chválospevy sa vznášajú k nebu a nakoniec pred Božím trónom splývajú s chválami anjelov. „Chodník všetkých spravodlivých je ako úsvit, ktorého jas rastie až do bieleho dňa.“ Príslovia 4,18.MB 142.2