„Ale jedno robím: Zabúdam na to, čo je za mnou,
a snažím sa o to, čo je predo mnou..“ Filipským 3,13. VYCH 226.1
Úspech v ktoromkoľvek smere si vyžaduje určitý cieľ. Ak chce niekto dosiahnuť ozajstný úspech, musí mať na zreteli cieľ, ktorý je hoden jeho úsilia. Taký cieľ stojí pred mládežou dneška. Nebom určený zámer priniesť svetu evanjelium v tejto generácii je tou najvznešenejšou výzvou pre každú ľudskú dušu. Každému srdcu, ktorého sa Kristus dotkol, to otvára široké pole pôsobnosti. VYCH 226.2
Boží zámer pre deti v našich rodinách je širší a vyšší, než to, čo nám naše obmedzené videnie dovolí pochopiť. V minulosti Boh povolával z najskromnejších pomerov tých, ktorých považoval za verných, aby na najvznešenejších miestach sveta svedčili v jeho prospech. I nejeden dnešný mládenec sa tak ako Daniel v Judei, ktorý študoval Božie slovo i jeho diela a učil sa vernej službe, postaví v zákonodarných zhromaždeniach, v súdnych sieňach či na kráľovských dvoroch ako svedok v prospech Kráľa kráľov. Mnohí budú povolaní k veľkej službe v ďalekých krajinách. Celý svet sa otvára evanjeliu, z každej jeho časti sa ozýva volanie hriechom ubitých sŕdc po poznaní Boha lásky. Milióny a ľudí ešte stále nepočuli veľa o Bohu a o jeho láske, ktorá sa zjavila v Kristovi. Majú právo dostať toto poznanie a rovnaký nárok na Spasiteľovo milosrdenstvo ako my. Na nás, ktorí sme toto poznanie dostali, a na našich deťoch, ktorým ho môžeme odovzdať, spočíva povinnosť odpovedať na ich volanie. Každej domácnosti a škole, každému rodičovi, učiteľovi a žiakovi, ktorému zažiarilo svetlo evanjelia, zaznieva otázka položená kráľovnej Ester v čase závažnej krízy v dejinách Izraela: „A ktovie, či si neprišla práve preto ku kráľovskej hodnosti, aby si bola naporúdzi na takýto čas?“ Ester 4,14. VYCH 226.3
Tí, čo premýšľajú o dôsledkoch urýchlenia alebo spomalenia šírenia evanjelia, premýšľajú o nich len vo vzťahu k sebe a k svetu. Málo je tých, ktorí rozmýšľajú o ich vzťahu k Bohu. Celé nebesia trpeli s Kristom v jeho agónii, ale toto utrpenie sa nezačalo ani neskončilo vtedy, keď sa Ježiš ukázal v ľudskej podobe. Kríž je pre naše otupené zmysly zjavením bolesti, ktorú od svojho prvopočiatku spôsobuje hriech Božiemu srdcu. Každý odklon od správneho, každý krutý skutok, každé porušenie ľudskosti pri dosahovaní jeho ideálu mu spôsobuje zármutok. Keď na Izrael dopadli pohromy, ktoré boli jasným následkom jeho odtrhnutia od Boha – podmanenie nepriateľmi, krutosť a smrť – je napísané, že „jeho duša viac nemohla zniesť trápenie Izraela“. „V každom ich súžení mal aj on súženie... a pestoval a nosil ich po všetky dni veku.“ Sudcov 10,16; Izaiáš 63,9. VYCH 227.1
Jeho „Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychaniami.“ Keď „celé stvorenstvo spolu vzdychá a spolu bolestí jako v pôrode až doteraz“, (Rimanom 8,26.22) srdce nekonečného Otca zachvacuje ľútosť a bolesť. Náš svet je obrovský lazaret a javisko takej biedy, že sa neodvažujeme na to ani pomyslieť. Keby sme si uvedomili celú realitu, bolo by to pre nás neznesiteľné bremeno. Boh to však všetko cíti. Dal svojho Najmilovanejšieho preto, aby zničil hriech a jeho následky a spoluprácou s ním samým nás zmocňuje ukončiť toto úbohé predstavenie. „Toto evanjelium o kráľovstve sa bude hlásať po celom svete na svedectvo všetkým národom. A potom príde koniec.“ Matúš 24,14. VYCH 227.2
Kristov rozkaz pre jeho nasledovníkov znie: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu.“ Marek 16,15. Nie žeby všetci boli povolaní byť služobníkmi či misionármi v bežnom zmysle slova, ale môžu byť jeho spolupracovníkmi v prinášaní „dobrých správ“ svojim spolublížnym. Rozkaz je daný všetkým, veľkým i malým, učeným i nevzdelaným, starým i mladým. VYCH 227.3
Ak nechceme porušiť tento rozkaz, môžeme azda vzdelávať svojich synov a dcéry pre život ctihodnej konvenčnosti, pre život proklamovaného kresťanstva, ktorému chýba jeho sebaobetavosť, pre život, nad ktorým musí zaznieť takýto konečný rozsudok toho, ktorý je pravdou: „Nepoznám ťa“? VYCH 228.1
Tisíce to tak aj robia. Myslia si, že pre svoje deti uchovajú požehnania evanjelia, ale jeho ducha pritom popierajú. To však nie je možné. Tí, čo zavrhujú prednosť spoločenstva s Kristom v službe, zavrhujú tým jedinú možnosť ako získať spôsobilosť byť s ním účastníkmi jeho slávy. Sami seba tak pripravujú o výcvik, ktorý v tomto živote dáva charakteru silu a vznešenosť. Nejeden otec a matka si tým, že svoje deti odopierali Kristovmu krížu, prineskoro uvedomili, že ich vydali nepriateľovi Boha i človeka. Spečatili svoju skazu nielen budúceho, ale aj prítomného života. Premohlo ich pokušenie. Svetu vyrástla kliatba a rodičom hanba a zármutok. VYCH 228.2
Mnohí, ktorí sa usilujú pripraviť na službu Bohu, odchádzajú kvôli nesprávnym výchovným metódam. Na život sa pričasto hľadí ako na čosi, čo sa skladá z jasne oddelených období, z obdobia učenia a z obdobia práce – z prípravy a z uskutočnenia. Mladí ľudia odchádzajú do škôl, aby sa tam pripravili na život služby a z kníh získali patričné vedomosti. Sú tam odrezaní od zodpovedností každodenného života, zahĺbia sa do štúdia a často strácajú zo zreteľa jeho účel. Zápal ich raného zasvätenia odumiera a primnohí sa uspokoja aj s podradným uplatnením. Tak dlho sa zaoberali abstraktnými a teoretickými problémami, že teraz, keď treba obstáť v ostrých zápasoch praktického života, nie sú na to pripravení. Namiesto šľachetnej práce, ktorú mali v úmysle konať, mrhajú svojou energiou na boj o holú existenciu. Po opakovaných sklamaniach, v zúfalstve zarobiť si aspoň na slušné živobytie, mnohí prepadajú pochybným, ba až zločinným praktikám. Svet je olúpený o službu, ktorú mohol dostať, Boh je olúpený o duše, ktoré chcel povzniesť, zušľachtiť a poctiť ako svojich predstaviteľov. VYCH 228.3
Mnohí rodičia sa mýlia, keď vo veciach vzdelania robia rozdiely medzi svojimi deťmi. Prinášajú hocakú obeť, aby pre bystré dieťa zabezpečili tie najlepšie podmienky a myslia si, že tým menej schopným bude stačiť nižšie vzdelanie. VYCH 229.1
Kto si však trúfa vybrať v rodine práve tie deti, na ktorých má spočinúť najdôležitejšia zodpovednosť? Ako často sa úsudok ľudí ukázal chybným! Spomeňte si na Samuelovu skúsenosť, keď bol poslaný, aby jedného z Izajových synov pomazal za kráľa nad Izraelom. Prešlo pred ním sedem šľachetne vyzerajúcich mladíkov. Keď sa pozrel na prvého, ktorý mal pôvabné črty, dobre vyvinutú postavu a kráľovské držanie tela, prorok zvolal: „Iste pred Hospodinom stojí jeho pomazaný!“ Boh však povedal: „Nehľaď na jeho výzor a na výšku jeho postavy; tohoto som zavrhol, lebo nepozerám na to, na čo pozerá človek. Človek totiž hľadí na to, čo je pred očami, Hospodin však hľadí na srdce.“ A tak o všetkých siedmich zaznelo svedectvo: „Ani jedného z nich si nevyvolil Hospodin.“ 1. Samuelova 16,6.7.10. Prorokovi nebolo dovolené, aby naplnil svoje poslanie, kým od stáda nezavolali Dávida. VYCH 229.2
Starší bratia, z ktorých si chcel Samuel vybrať, nemali tie predpoklady, ktoré Boh považoval za podstatné u vládcu svojho ľudu. Pyšní a sebavedomí museli ustúpiť v prospech toho, ktorého znevažovali. On si však zachoval prostotu a úprimnosť svojej mladosti, a práve jeho, hoci vo vlastných očiach malého, mohol Boh pripraviť na zodpovednosť za kráľovstvo. Tak aj dnes vidí Boh v mnohých deťoch možnosti, ktoré by ich rodičia prehliadli. VYCH 229.3
Nech preto každé dieťa dostane vzdelanie na tú najvyššiu službu. „Zrána sej svoje semeno a večer nech ti ruka neodpočíva, lebo nevieš, ktorá vec sa vydarí, táto a či tamtá, alebo či oboje bude dobré.“ Kazateľ 11,6. VYCH 230.1
Naše schopnosti rozhodujú o mieste, ktoré je nám v živote určené. Nie všetci dosahujú rovnaký rozvoj alebo s rovnakou účinnosťou konajú tú istú prácu. Boh neočakáva, že yzop dosiahne veľkosť cédra alebo oliva výšku statnej palmy. Každý by však mal dorásť do takej výšky, akú mu spojenie ľudskej a božskej sily umožňuje. VYCH 230.2
Mnohí sa nestali tým, čím sa mohli stať, keby boli správne využili vlastné sily a oporu ponúknutú božskou silou. Odklonili sa od smeru, v ktorom by mohli dosiahnuť pravý úspech. Hľadajú väčšiu česť alebo uspokojivejšiu prácu a pokúšajú sa o niečo, na čo nemajú predpoklady. Nejeden človek, ktorý má talent na nejaké iné povolanie, túži po univerzitnej pozícii, a hoci mohol mať úspech ako farmár, umelec či zdravotník, neprimerane zaujíma postavenie kazateľa, právnika či lekára. Iní zas mohli zastávať zodpovedné povolania, no pre nedostatok síl, usilovnosti a vytrvalosti sa uspokojujú s menej náročnými miestami. VYCH 230.3
Potrebujeme lepšie sledovať Boží plán pre náš život. Čo najlepšie vykonávať prácu, ktorá je pred nami, zveriť svoje cesty Bohu a hľadať znamenia jeho prozreteľnosti – to sú pravidlá, ktoré pri výbere zamestnania zaručujú bezpečné vedenie. VYCH 230.4
Ten, ktorý prišiel z nebies, aby bol naším príkladom, strávil takmer tridsať rokov svojho života manuálnou prácou. Počas tohto obdobia však študoval Božie slovo a Božie dielo a pomáhal a učil každého, na koho siahal jeho vplyv. Keď sa začala jeho verejná služba, chodil a uzdravoval chorých, utešoval smutných a kázal evanjelium chudobným. Taká je práca všetkých jeho nasledovníkov. VYCH 230.5
„Kto je medzi vami najväčší,“ povedal, „nech je ako najmenší a vodca ako služobník. Lebo... ja som medzi vami ten, čo obsluhuje.“ Lukáš 22,26.27. VYCH 231.1
Láska a oddanosť Kristovi sú prameňmi každej pravej služby. V srdci, ktorého sa dotkla jeho láska, sa rodí túžba pracovať pre neho. Povzbudzujme túto túžbu a správne ju veďme. Prítomnosť biedneho, postihnutého, nevedomého či nešťastného by sme mali považovať nie za nešťastie, ale za vzácnu príležitosť slúžiť. VYCH 231.2
V tejto práci, tak ako v každej inej, sa zručnosť získa samotnou prácou. V bežných povinnostiach života a v službe trpiacim sa získava zdatnosť. Bez nej je aj to najlepšie mienené úsilie často bezcenné, ba až škodlivé. Plávať sa ľudia učia vo vode, nie na súši. VYCH 231.3
Iný záväzok, ktorý sa často zľahčuje a treba ho mládeži prebudenej pre Kristove nároky jasne vysvetliť, je záväzok vzťahu k cirkvi. VYCH 231.4
Vzťah medzi Kristom a jeho cirkvou je veľmi úzky a posvätný – on je ženích a cirkev je nevesta, on je hlava a cirkev telo. Spojenie s Kristom zahŕňa aj spojenie s jeho cirkvou. VYCH 231.5
Cirkev je zorganizovaná pre službu a v živote služby Kristovi je spojenie s cirkvou jedným z prvých krokov. Oddanosť Kristovi si vyžaduje verné plnenie cirkevných povinností. Toto je dôležitá súčasť výchovy a v cirkvi preniknutej Majstrovým životom to povedie priamo k úsiliu v prospech vonkajšieho sveta. VYCH 231.6
Je veľa odvetví, v ktorých môže mládež nájsť príležitosť na užitočnú činnosť. Združte ich do krúžkov kresťanskej služby a ich spolupráca sa osvedčí ako pomoc a povzbudenie. Keď sa budú rodičia a učitelia zaujímať o prácu mladých ľudí, poskytnú im podporu na základe svojich bohatých skúseností a pomôžu im, aby ich úsilie prinieslo väčší úžitok v prospech dobra. VYCH 231.7
Zoznámenie prebúdza súcit a ten je prameňom užitočnej služby. Ak chceme v deťoch a mládeži prebudiť účasť a obetavého ducha pre milióny trpiacich v ďalekých oblastiach, zoznámme ich s týmito krajinami a ich obyvateľmi. Veľa by sa v tomto dalo vykonať v našich školách. Namiesto toho, aby sa žiaci venovali rozsiahlym dejinným výkladom o Alexandrovi a Napoleonovi, nech radšej študujú životy takých ľudí ako apoštol Pavel a Martin Luther, Moffat, Livingstone a Carey. Pre ich život nemá nijaký zmysel, aby sme ich zaťažovali hŕbou mien a teórií, na ktoré si, keď odídu zo školy, ani nespomenú. Nech si radšej vo svetle misionárskeho úsilia preštudujú všetky krajiny a zoznámia sa s potrebami ich národov. VYCH 231.8
Toto záverečné dielo evanjelizácie zaberie široké pole a viac ako kedykoľvek predtým bude potrebovať, aby sa doň zapojili pomocníci spomedzi obyčajných ľudí. Mladí i starší budú povolaní z polí, viníc i dielní a Majster ich pošle, aby rozniesli jeho posolstvo. Mnohí z nich mali len málo možností na vzdelanie, ale Kristus v nich vidí predpoklady na prácu pre neho, ktoré im umožnia splniť jeho zámer. VYCH 232.1
Ten, kto pozná hĺbku biedy a zúfalstva sveta, vie aké prostriedky prinesú úľavu. Na každom kroku vidí duše, ktoré sú v temnote, zohnuté pod ťarchou hriechu, zármutku a bolesti. Vidí však aj ich možnosti a výšku, ktorú môžu dosiahnuť. Hoci ľudské bytosti zneužili milosť, premrhali talent a stratili dôstojnosť Bohu podobného človečenstva, Stvoriteľ bude oslávený ich vykúpením. VYCH 232.2
Kristus vkladá bremeno práce v prospech biednych na tých, čo súcitia s nevedomými a s poblúdenými. Bude tam, aby pomáhal tým, ktorých srdcia sú prístupné ľútosti, hoci majú drsné a necvičené ruky. Bude pracovať prostredníctvom tých, čo v biede vidia milosť a v strate zisk. Keď bude okolo nás prechádzať Svetlo sveta, rozoznáme v ťažkostiach prednosť, v chaose poriadok a v zjavnom zlyhaní úspech. Pohromy sa nám budú javiť ako maskované požehnania a biedy ako milosrdenstvá. Pracovníci spomedzi obyčajných ľudí, ktorí prežívajú zármutok svojich blížnych tak, ako prežíval zármutok ľudského rodu ich Majster, vo viere uvidia, ako s nimi spolupracuje. VYCH 232.3
„Blízko je veľký deň Hospodinov, blízko a veľmi sa náhli.“ Sofoniáš 1,14. A svet má byť varovaný. VYCH 233.1
Tisíce mladých i starších by sa mali čo najlepšie pripraviť, aby sa mohli venovať tomuto dielu. Mnoho sŕdc už odpovedá volaniu Majstra – Pracovníka a ich počet porastie. Nech sa im venuje každý kresťanský učiteľ a nech s nimi spolupracuje. Nech mládež povzbudzuje a pomáha jej, aby sa k nim pripojila, lebo v žiadnej inej oblasti nezíska väčšie požehnanie. VYCH 233.2
Každý, kto sa zapája do služby, je Božou pomocnou rukou, je spolupracovníkom anjelov, či skôr ľudským nástrojom, prostredníctvom ktorého anjeli vykonávajú svoje poslanie. Anjeli hovoria ich hlasmi a pracujú ich ruky. A ľudskí činitelia, ktorí spolupracujú s nebeskými nástrojmi, majú tak úžitok z ich vzdelania a skúsenosti. Nemôže sa tomu vyrovnať žiadna univerzita. VYCH 233.3
Posolstvo o ukrižovanom a vzkriesenom Spasiteľovi, ktorý čoskoro príde, by s takou armádou pracovníkov ako je naša dobre vedená a mocne vybavená mládež mohlo byť rýchlo prinesené celému svetu! Ako rýchlo by mohol prísť koniec – koniec utrpenia, zármutku a hriechu! Ako rýchlo by naše deti namiesto tunajšieho vlastníctva mohli dostať svoje dedičstvo, v ktorom „spravodliví zdedia zem, budú ju obývať na veky vekov“, kde „ani jeden obyvateľ nepovie: Chorý som“, a kde „nebude počuť hlas plaču“. Žalm 37,29; Izaiáš 33,24; 65,19. VYCH 233.4