„A keďže nepokladali za hodné zachovávať si poznanie Boha,
ich nerozumné srdce sa zatemnilo..“ Rimanom 1,28.21 VYCH 20.1
Naši prarodičia boli stvorení nevinní a svätí, ale nie bez možnosti nesprávneho konania. Keby ich Boh stvoril tak, žeby nemohli prestúpiť jeho príkazy, v takom prípade by sa ich povahy nemohli vôbec rozvíjať a ich služba by nebola dobrovoľná, ale vynútená. Preto im dal možnosť voľby – podriadiť sa poslušnosti, alebo sa jej vzoprieť. A skôr, než by mohli prijať plnosť požehnaní, ktoré im chcel udeliť, musela byť ich láska a vernosť preskúšaná. VYCH 20.2
V záhrade Eden bol „strom poznania dobra a zla... a Pán Boh prikázal človekovi: Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš“. 1. Mojžišova 2,9.16.17. Božou vôľou bolo, aby Adam a Eva nikdy zlo nespoznali. Poznanie dobra im Boh v hojnosti doprial, no poznanie zla – hriechu a jeho následkov, úmornej driny, úzkostlivej ustaranosti, sklamania a žiaľu, bolesti a smrti – im bolo z lásky utajené. VYCH 20.3
Kým Boh sa snažil o dobro človeka, satan usiloval o jeho záhubu. Keď sa Eva napriek Pánovej výstrahe k zakázanému stromu opovážila priblížiť, dostala sa do kontaktu so svojím nepriateľom. Prebudil sa v nej záujem a zvedavosť a satan to využil na popretie Božieho slova a spochybnenie dôvery v Božiu múdrosť a dobrotu. Na tvrdenie ženy, že „Boh povedal:,Nejedzte z neho, a ani sa ho nedotknite, aby ste nezomreli!‘“ dal pokušiteľ túto odpoveď: „Nie, nezomriete, ale Boh vie, že v deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a vy budete ako Boh, budete poznať dobro a zlo.“ 1. Mojžišova 3,3-5. VYCH 20.4
Satan chcel vyvolať dojem, že poznanie dobra zmiešaného so zlom bude požehnaním a že Boh, keď im zakazuje vziať si z ovocia tohto stromu, odopiera im veľké dobro. Presviedčal ju, že im ho zakazuje ochutnať práve pre jeho úžasné vlastnosti poskytovať múdrosť a moc a že to robí preto, lebo im nechce dovoliť dosiahnuť vznešenejší rozvoj a nájsť pravé šťastie. Vyhlásil, že aj on už jedol zo zakázaného ovocia a získal tým schopnosť rozprávať a že keby z neho jedli aj oni, dosiahli by vyššiu úroveň existencie a otvorili by sa pred nimi široké obzory poznania. VYCH 21.1
Satan sa však vôbec nezmienil o tom, že svojím prestúpením sa stal vydedencom nebies. Faloš bola ukrytá pod rúškom zdanlivej pravdy a poblúznená a očarená Eva tento podvod neodhalila. Dychtila po tom, čo Boh zakázal. Zahodila vieru – kľúč poznania. VYCH 21.2
Keď Eva „videla, že strom je na jedenie chutný, na pohľad krásny a na poznanie vábivý, nuž vzala z jeho ovocia a jedla“. 1. Mojžišova 3,6. Malo príjemnú chuť, zdalo sa jej, že cíti akúsi oživujúcu silu, a predstavovala si, že vstupuje do vyššieho stavu bytia. Stala sa pokušením pre svojho manžela, „dala aj svojmu mužovi, čo bol s ňou, a on tiež jedol“. 1. Mojžišova 3,6. VYCH 21.3
„Otvoria sa vám oči,“ povedal nepriateľ, „a vy budete ako Boh, budete poznať dobro a zlo.“ 1. Mojžišova 3,5. Oči sa im skutočne otvorili, ale aké smutné bolo to otvorenie! Všetko, čo priestupníci dosiahli, spočívalo v poznaní zla a v kliatbe hriechu. V samotnom ovocí nebolo nič jedovaté a hriech nespočíval iba v podľahnutí chuti. Bola to nedôvera v Božiu dobrotu, v jeho slovo a zavrhnutie jeho autority, čo urobilo z našich prvých rodičov priestupníkov a na svet prinieslo poznanie zla. Práve toto otvorilo dvere každému druhu falošnosti a nepravdy. VYCH 21.4
Človek stratil všetko, pretože sa rozhodol viac počúvať zvodcu než toho, ktorý je Pravdou a jediný má múdrosť. Zmiešaním zla s dobrom bola myseľ človeka zmätená a jeho duševné a duchovné sily sa otupili. Prestal si vážiť dobro, ktoré mu Boh tak štedro udeľoval. VYCH 21.5
Adam a Eva si vybrali poznanie zla, a ak niekedy znovu nadobudnú stratené postavenie, musia ho získať za nepriaznivých podmienok, do ktorých sa sami uvrhli. Nemali už viac prebývať v Edene, lebo ten vo svojej dokonalosti im už nemohol poskytnúť tie poučenia, ktoré boli teraz pre nich najpodstatnejšie. So zármutkom sa lúčili s nádherným prostredím a odišli, aby bývali na zemi, na ktorej spočinula kliatba hriechu. VYCH 22.1
Adamovi Boh povedal: „Preto, že si počúval hlas svojej ženy a jedol si zo stromu, o ktorom som ti prikázal: ’Nesmieš z neho jesť!‘, nech je prekliata zem pre teba; s námahou sa z nej budeš živiť po všetky dni svojho života. Tŕnie a bodľačie ti bude rodiť a ty budeš jesť poľné byliny. V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, z ktorej si bol vzatý, lebo prach si a na prach sa obrátiš!“ 1. Mojžišova 3,17-19. VYCH 22.2
Hoci bola zem nakazená hriechom, príroda mala byť stále pre človeka učebnicou. Teraz už nemohla reprezentovať iba dobro, pretože zlo bolo prítomné všade a svojím znečisťujúcim dotykom otravovalo zem, more i vzduch. Tam, kde bol predtým vpísaný iba Boží charakter a poznanie dobra, bola teraz aj pečať satana a poznanie zla. Z prírody, ktorá toto všetko zjavovala, mal človek ustavične čerpať varovanie o následkoch hriechu. VYCH 22.3
Na vädnúcich kvetoch a padajúcom lístí zbadal Adam a jeho spoločníčka prvé príznaky skazy. V mysliach sa im živo vynárala skutočnosť, že každá živá vec musí zahynúť. Ba aj vzduch, od ktorého závisel ich život, niesol zárodky smrti. VYCH 22.4
Ustavične si pripomínali aj svoje stratené panstvo. Medzi nižšími tvormi mal Adam postavenie ako kráľ a kým zostával verný Bohu, celá príroda uznávala jeho vládu. Keď sa však z neho stal priestupník, jeho panstvo sa stratilo. Duch vzbury sa rozšíril po celom živočíšnom stvorení, takže nielen život človeka, ale aj prirodzenosť šeliem, stromy, poľná tráva i vzduch, ktorý dýchal, všetko poskytovalo smutné poučenie o poznaní zla. VYCH 22.5
Človek však nebol ponechaný napospas následkom zla, ktoré si zvolil. V rozsudku vynesenom nad satanom bol daný náznak vykúpenia. „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou,“ povedal Boh, „medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.“ 1. Mojžišova 3,15. Tento rozsudok bol pre nich zasľúbením. Predtým, než počuli o tŕní a bodľačí, námahe a zár-mutku, ktorý musí byť ich podielom, či o prachu, do ktorého sa musia navrátiť, si vypočuli slová, ktoré im poskytovali neklamnú nádej. Všetko, čo podľahnutím satanovi stratili, mohli znovu získať prostredníctvom Krista. VYCH 23.1
Túto správu nám opakuje aj príroda. Hoci je narušená hriechom, hovorí nielen o stvorení, ale aj o vykúpení. V zjavných prejavoch rozkladu nesie zem svedectvo kliatby, a predsa je stále ešte bohatá a krásna v dôkazoch životodarnej sily. Stromy zhadzujú svoje lístie, len aby boli odiate sviežejšou zeleňou, kvetiny hynú, aby vyklíčili v novej kráse, a každý prejav tvorivej sily je uistením, že môžeme byť stvorení nanovo „v spravodlivosti a svätosti pravdy“. Efezským 4,24. Tie isté prírodné úkazy, ktoré nám živo pripomínajú našu veľkú stratu, sa nám tak stávajú pos-lami nádeje. VYCH 23.2
Všade tam, kam siaha zlo, počuť hlas nášho Otca. Vyzýva svoje deti, aby videli povahu hriechu v jeho následkoch, varuje ich, aby zanechali zlo a pozýva ich, aby prijali dobro. VYCH 23.3