24. kapitola — Veľká noc

Keď Mojžiš prvýkrát predniesol egyptskému panovníkovi žiadosť o prepustenie Izraela, súčasne ho varoval pred najstrašnejšou ranou, ktorá ho stihne. Mojžiš mal oznámiť faraónovi: „Takto hovorí Hospodin: Izrael je mojím prvorodeným synom, a povedal som ti: Prepusť môjho syna, nech mi slúži. Ty si sa však zdráhal prepustiť ho, preto zabijem tvojho prvorodeného .“ 2. Mojžišova 4,22.23. Aj keď Egypťania Izraelcami opovrhovali, Boh ich poctil tým, že si ich vyvolil za strážcov svojho zákona. Keďže ich zvláštnym spôsobom požehnával a uprednostňoval, medzi národmi zaujali prvé miesto, akoby boli prvorodeným synom medzi bratmi.PP 199.1

Rana, pred ktorou Mojžiš faraóna vystríhal hneď na začiatku, mala ho postihnúť ako posledná. Boh je trpezlivý a milosrdný. Starostlivo dbá o bytosti, ktoré stvoril na svoj obraz. Keby bola strata úrody a stád priviedla Egypt k pokániu, mohli mu deti zostať nažive. Tvrdošijný odpor voči Božiemu príkazu privolal na krajinu poslednú ranu.PP 199.2

Faraón oznámil Mojžišovi, aby sa mu pod trestom smrti už neukázal. Vzdorovitému vládcovi bolo však treba oznámiť posledné Božie posolstvo. Preto Mojžiš znova predstúpil pred faraóna so strašným odkazom: „Takto hovorí Hospodin: O polnoci pôjdem prostriedkom Egypta a zomrie všetko prvorodené v egyptskej krajine, od prvorodeného faraónovho, ktorý má sedieť na jeho tróne, až po prvorodeného služobnej, ktorá je pri ručnom mlyne, ako aj všetko prvorodené z dobytka. Po celej egyptskej krajine bude veľké bedákanie, akého ešte nebolo, ani viacej nebude. Proti nikomu z Izraelcov nevyplazí jazyk pes, ani muž, ani hovädo, aby ste poznali, že Hospodin robí rozdiel medzi Egypťanmi a Izraelom. Potom zostúpia všetci títo tvoji služobníci ku mne a budú sa mi klaňať hovoriac: Vyjdi, ty a všetok ľud, ktorý ide za tebou. Potom vyjdem.“ 2. Mojžišova 11,4-8.PP 199.3

Hospodin pred vykonaním tohto rozsudku prikázal Izraelcom prostredníctvom Mojžiša vyjsť z Egypta. Poučil ich, ako sa majú správať, aby sa zachránili pred prichádzajúcou ranou. Každá rodina, buď sama alebo spolu s inou rodinou zabije baránka alebo kozľa „bez chyby“ a zväzočkom yzopu vezmú z krvi a natrú „obe veraje a vrch dverí“ na domoch, aby anjel záhuby, ktorý prejde o polnoci, nevošiel do ich príbytku. Mäso musia jesť upečené s nekvaseným chlebom a s horkými bylinami v noci. Mojžiš povedal: „Bedrá majte podpásané, obuv na nohách a palice v rukách; s chvatom ho budete jesť; je to pascha Hospodinova.“ 2. Mojžišova 12,5.7.11.PP 199.4

Hospodin oznámil: „Tejže noci prejdem egyptskou krajinou a pobijem všetko provorodené od ľudí až po zvieratá v krajine egyptskej a nad egyptskými bohmi ja, Hospodin, vykonám súd. Krv bude vaším znamením na domoch, v ktorých ste; keď uvidím krv, prejdem popri vás a nestihne vás zhubná rana, keď budem biť egyptskú krajinu.“ 2. Mojžišova 12,12.13.PP 200.1

Na pamiatku tohto veľkého vyslobodenia mal izraelský ľud každoročne sláviť tento deň po všetky veky. „Tento deň bude pre vás pamätným dňom a budete ho svätiť ako sviatok Hospodinov; z pokolenia na pokolenie budete ho svätiť ako večné ustanovenie.“ Izraelci mali v budúcnosti pri slávení tohto sviatku svojim deťom opakovať príbeh tohto veľkého vyslobodenia, ako im prikázal Mojžiš: „Odpovedzte: Je to paschálna obeť Hospodinovi, ktorý prešiel popri domoch Izraelcov v Egypte, keď bil Egypt, ale naše domy zachránil.“ 2. Mojžišova 12,14.27.PP 200.2

Okrem toho malo všetko prvorodené spomedzi ľudí i zvierat patriť Hospodinovi a vrátiť sa mohlo len za výkupnú protihodnotu na pripomienku toho, že prvorodený spomedzi Izraela boli milostivo zachránení vďaka zmierujúcej obeti, aj keď ich podľa spravodlivosti čakal ten istý údel ako prvorodených Egypťanov, ktorí zahynuli. Hospodin povedal: „Mne patrí všetko prvorodené; v deň, keď som pobil všetko prvorodené v egyptskej krajine, zasvätil som si všetko prvorodené z Izraela od človeka po zvieratá. Mne to patrí!“ 4. Mojžišova 3,13. Keď bola neskôr v svätostánku zavedená služba, Hospodin do nej povolal Léviho kmeň namiesto prvorodených z Izraela. Povedal: „Sú mi odovzdaní ako dary spomedzi Izraelcov, vzal som si ich namiesto všetkého prvorodeného spomedzi Izraelcov.“ 4. Mojžišova 8,16. Z vďačnosti za Božiu milosť mal všetok ľud zaplatiť za prvorodeného syna cenu výkupného. (Pozri 4. Mojžišova 18,15.16.)PP 200.3

Veľká noc mala byť sviatkom pamätným i predobrazným. Mala pripomínať nielen vyslobodenie z Egypta, ale aj obracať zreteľ na ešte dôležitejšie vyslobodenie prostredníctvom Krista, ktorý vykúpi svoj ľud z otroctva hriechu. Obetný baránok predstavuje „Božieho Baránka“, ktorý je našou jedinou nádejou spásy. Apoštol hovorí: „Náš veľkonočný Baránok, Kristus, bol obetovaný.“ 1. Korinťanom 5,7. Veľkonočného baránka nestačilo však len zabiť; jeho krvou sa museli natrieť veraje dvier. Človek musí podobne pocítiť aj zásluhy Kristovej krvi. Musíme veriť, že Kristus zomrel nielen za svet, ale osobne za každého z nás. Musíme si osvojiť zásluhy jeho zmiernej obete.PP 200.4

Yzop použitý na kropenie krvou, bol symbolom očisty. Očisťovali sa ním malomocní a tí, čo sa poškvrnili dotykom mŕtveho tela. Jeho význam pripomína aj žalmistova modlitba: „Yzopom zbav ma hriechu, a budem čistý; umy ma, belší budem ako sneh!“ Žalm 51,9.PP 201.1

Pri príprave baránka nesmela mu byť zlomená ani jediná kosť. Podobne ani Božiemu Baránkovi, ktorý za nás mal zomrieť, nemala byť zlomená ani jediná kosť. (Pozri Ján 19,36.) Aj tým bola znázornená úplnosť Kristovej obete.PP 201.2

Mäso sa muselo zjesť. Ak máme dosiahnuť odpustenie hriechov, potom nestačí v Krista len veriť, ale vierou musíme ustavične prijímať duchovnú silu a silnieť jeho slovom. Kristus povedal: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život.“ Ján 6,53.54. Na vysvetlenie dodal: „Slová, ktoré som vám povedal, sú duch a život.“ Ján 6,63. Ježiš prijal Otcov zákon, v živote uskutočňoval jeho zásady, prejavoval jeho ducha i jeho blahodarnú moc na človeka. Ján hovorí: „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od otca jednorodený syn, plný milosti a pravdy.“ Ján 1,14. Kristovi nasledovníci musia mať podiel na jeho skúsenosti. Potrebujú prijímať Božie slovo a nechať sa ním celkom preniknúť, aby sa stalo hnacou silou ich ďalšieho života. Kristova moc ich len tak môže zmeniť na jeho obraz, aby z nich mohli vyžarovať božské vlastnosti. Musia jesť telo Božieho Syna a piť jeho krv, inak v nich nebude život. Kristov duch a jeho dielo sa musí stať duchom a dielom jeho učeníkov.PP 201.3

Izraelci museli jesť baránka s horkými bylinami; to im malo pripomínať trpkú porobu v Egypte. Keď prijímame Kristovo telo, máme to robiť skrúšeným srdcom a s vedomím svojich hriechov. Veľký význam malo aj jedenie nekvaseného chleba. Túto povinnosť zákon o Veľkej noci výslovne prikazoval a Židia ju v živote prísne dodržiavali, takže v dome sa v tomto sviatočnom čase nenašiel nijaký kvas. Podobne musia odstrániť kvas hriechu všetci, čo prijmú Kristovo telo a jeho život. Píše o tom apoštol Pavol korintskému cirkevnému zboru: „Vyčistite starý kvas, aby ste boli novým cestom... Veď bol obetovaný náš veľkonočný Baránok, Kristus. Preto slávme sviatky nie v starom kvase ani v kvase zloby a neprávosti, ale s nekvaseným chlebom čistoty a pravdy.“ 1. Korinťanom 5,7.8.PP 201.4

Skôr ako boli Izraelci oslobodení, mali osvedčiť svoju vieru v prichádzajúce veľké vyslobodenie. Museli urobiť krvavé znamenie na svojich domoch, museli sa aj s rodinami odlúčiť od Egypťanov a byť vo vlastných príbytkoch. Keby Izraelci neboli splnili čo len jediný z daných pokynov, keby svoje deti neboli oddelili od detí egyptských, keby boli baránka síce zabili, no zabudli by jeho krvou potrieť veraje svojich dvier, alebo keby z ich domu ktokoľvek vyšiel, neboli by bezpeční. Ani úprimná viera, že vykonali všetko potrebné, by im na záchranu nestačila. Ktokoľvek by bol Hospodinove príkazy zanedbal, anjel záhuby by musel zabiť jeho provorodeného.PP 201.5

Ľud mal prejaviť svoju vieru poslušnosťou. To isté platí aj o tých, čo sa spoliehajú na spasiteľnú moc zásluh Kristovej krvi. Mali by pochopiť, že v záujme istoty spasenia musia aj sami niečo urobiť. Pred trestom za prestúpenie nás môže zachrániť len Kristus; my sa však musíme odvrátiť a smerovať od hriechu k poslušnosti. Človek bude spasený vierou, nie záslužnými skutkami; svoju vieru však musí dokazovať skutkami. Boh obetoval svojho syna ako zmiernu obeť za hriech, zjavil svetlo pravdy, cestu života, poskytol možnosti, pomocné ustanovenia a prednosti. Na človeku je aby teraz zužitkoval ponúknuté Božie spásne prostriedky, vážil si ich a používal ich – veril a poslúchal všetky Božie požiadavky.PP 202.1

Keď Mojžiš Izraelcom opätovne pripomínal Božie opatrenia na ich vyslobodenie, „ľud sa sklonil a klaňal“. 2. Mojžišova 12,27. Obšťastňovala ich nádej na skoré vyslobodenie a pri pomyslení na prejavenú starostlivosť o ich skorý odchod a blížiacu sa odvetu utláčateľom cítili vďačnosť k svojmu láskyplnému Osloboditeľovi. Mnohí Egypťania sa presvedčili, že izraelský Boh je jediný pravý Boh. Teraz v príbytkoch Izraelcov hľadali útočisko pred anjelom záhuby, ktorý prejde krajinou. Boli priateľsky prijatí a sľúbili, že budú slúžiť Bohu Jákobovmu a s jeho ľudom odídu z Egypta.PP 202.2

Izraelci poslúchli príkazy, ktoré dostali od Boha. Bezodkladne a tajne sa pripravovali na odchod. Rodiny sa zišli, zabili veľkonočného baránka, upiekli jeho mäso na ohni, pripravili nekvasený chlieb a horké byliny. Otec ako kňaz rodiny natrel zvonku veraje dvier baránkovou krvou a potom vošiel do príbytku k rodine. Naponáhlo a mlčky zjedli veľkonočného baránka. Ľudia sa v posvätnej bázni modlili a s neopísateľným rozochvením čakali všetci prvorodení, či už to boli silní muži, alebo malé deti. Otcovia a matky privíňali svojich milovaných prvorodených do náručia pri pomyslení na strašnú ranu, ktorá má v noci postihnúť krajinu. Anjel záhuby však nenavštívil ani jediný z izraelských príbytkov. Veraje ich dvier boli označené krvou – znamením Spasiteľovej ochrany – a záhuba tam nevkročila.PP 202.3

O polnoci „nastalo veľké bedákanie v Egypte, lebo nebolo domu, v ktorom by nebolo mŕtveho“. Všetko prvorodené v krajine, „od prvorodeného faraónovho, ktorý mal sedieť na jeho tróne, až po prvorodeného väzňa v žalári a všetko prvorodené zo zvierat“ anjel záhuby pobil. V celom Egypte bola zničená pýcha každej domácnosti. V krajine bolo počuť plač a nárek smútiacich. Kráľ a dvorani stáli bledí, rozochvení a prestrašení nad tým, čo sa udialo. Faraón si uvedomil, že kedysi povedal: „Kto je Hospodin, aby som poslúchol jeho slovo a prepustil Izrael? Hospodina nepoznám a Izrael neprepustím.“ 2. Mojžišova 5,2. Teraz bola jeho bohorúhavá pýcha krajne pokorená. „Hneď v noci zavolal Mojžiša a Árona a povedal im: Zoberte sa, odíďte spomedzi môjho ľudu, vy aj Izraelci a choďte slúžiť Hospodinovi, ako ste hovorili. Poberte si aj drobný dobytok a rožný statok, ako ste hovorili, choďte a dajte aj mne požehnanie.“ Aj kráľovskí radcovia a egyptský ľud súrili Izraelcov, aby čím skôr odišli z krajiny, „lebo hovorili: Všetci pomrieme.“ 2. Mojžišova 12,29-33.PP 203.1