Dodatok č. 20. Jezuiti

V 31. článku stanov Tovarišstva Ježišovho sa hovorí: „Pokrok vyžaduje od všetkých predovšetkým dokonalú poslušnosť, aby v nadriadenom, nech je ním ktokoľvek, videli zástupcu nášho Pána Krista a boli mu vrúcnou úctou a láskou oddaní.“VSV 501.5

V slávnom liste adresovanom členom rádu napísal jeho zakladateľ Ignác: „Hľaďte na toho, ktorého máte v človekovi poslúchať, totiž na Krista, najvyššiu múdrosť, nekonečnú dobrotu a lásku, na Pána, o ktorom viete, že sa nemôže mýliť, ani vás klamať.“VSV 501.6

Práve preto, že jezuita vidí vo svojom predstavenom stále Boha, preňho teda poslušnosť znamená akýsi druh „mystického zjednotenia“ s Božou vôľou. Preto reč jezuitov o poslušnosti pripomína terminológiu mystiky: „Kto chce dosiahnuť stav skutočnej poslušnosti, musí sa zrieknuť vlastnej vôle a prijať vôľu Božiu, ktorú mu jeho nadriadený prikazuje.“VSV 502.1

Ignác pozorne rozlišoval rôzne stupne poslušnosti: najnižším stupňom bola vonkajšia „poslušnosť činov“, ktorá spočíva v tom, že podriadený vykoná prikázaný skutok. Túto poslušnosť označoval Ignác za „veľmi nedokonalú“. Druhý stupeň spočíval v tom, že podriadený pokladá aj vôľu nadriadeného za svoju; „tento stupeň už poskytuje radosť z poslušnosti“. Kto sa však chce úplne obetovať službe Bohu, musí „okrem vôle zapojiť aj rozum“. Musí dospieť k tomu, „že nielenže chce to isté, ale takisto myslí ako nadriadený, že teda svoj úsudok podriadi úsudku svojho predstaveného, nakoľko je vôľa vôbec schopná rozum podriadiť“. Ignác teda nechcel nič menej ako obetovanie vlastného rozumu, „neobmedzenú poslušnosť až k obetovaniu vlastného presvedčenia“.VSV 502.2

Jezuitu teda nesmie ani len napadnúť nejaká pochybnosť o tom, či nadriadený má alebo nemá pravdu, a vôbec už nehovoriac o nejakom vonkajšom odpore. Má byť vopred presvedčený o tom, že rozkaz, ktorý dostane, „má slúžiť na väčšiu slávu Božiu“ a má ho vykonať radostne, s vnútorným nadšením.VSV 502.3

Bezpodmienečnosť jezuitskej poslušnosti musela však čoskoro viesť k otázke: Ako sa zachovať vtedy, keď predstavený prikáže vykonať niečo hriešne; treba aj vtedy splniť jeho príkazy?... Podobne ako stanovy všetkých ostatných rádov, aj stanovy Tovarišstva Ježišovho vymedzujú podriadeným právo „skromne predkladať námietky“, ak hrozí nebezpečenstvo hriechu. To výslovne dovoľoval už Ignác a v podobnom zmysle nariadil neskorší rádový generál Aquaviva, že predstavený musí podriadenému vždy poskytnúť príležitosť, aby mohol predniesť svoje námietky, „aby sa všetko dialo v miernom otcovskom duchu“.VSV 502.4

Tieto pokyny však nemohli uspokojiť nepriateľov rádu, ktorí tvrdili, že práve úplným potlačením vlastného úsudku sa pre jezuitu už vopred končí každá možnosť rozkaz posúdiť a zvážiť. Ignác totiž varoval pred každým uvažovaním a pochybovaním o tom, či rozkaz je účelný a správny. Napokon formula „ad quos potest cum caritate se obedientia extendere“ a niektoré ďalšie výhrady sú jediným obmedzením príkazu „slepej poslušnosti“. Podľa výslovných stanov rádu má mať podriadený na zreteli, že vôľa a úsudok nadriadeného sú normami pre jeho vôľu a úsudok. Dokonalá poslušnosť je slepá a „v tejto slepote“ je „jej múdrosť a dokonalosť“.VSV 502.5

Ignác napísal: „Nech nás ostatné rády prekonávajú pôstmi, nočným bdením alebo striedmou stravou a odievaním; naši bratia musia vynikať pravou a dokonalou poslušnosťou, dobrovoľným zrieknutím sa vlastného úsudku.“VSV 503.1

Slávnym sa stal výrok Ignáca z Loyoly, ktorý sa v rovnakej podobe nachádza v exercíciách a z ktorého je odvodené označenie pre „úplnú poslušnosť“ jezuitov: „Nesmiem chcieť patriť sebe, ale svojmu Stvoriteľovi a jeho zástupcovi. Musím sa dať viesť, spracovávať ako kus vosku, musím sa správať ako mŕtvy bez vôle a názoru, ako malý krucifix, ktorý sa dá bez ťažkostí preniesť z jedného miesta na druhé, ako palica v rukách starca, ktorý ma postaví, kam chce a kde ma môže najlepšie potrebovať. Musím byť stále poruke, aby ma mohol voľne použiť, ako sám uzná za vhodné.“VSV 503.2

K bezpodmienečnej poslušnosti nabádal svojich rádových bratov (františkánov) aj František z Assisi. Od neho pochádza veta, že mních sa musí pokladať za „mŕtvolu, ktorá prostredníctvom Božieho Ducha prijíma dušu a život, keď poslušne prijíma Božiu vôľu“. (René Fülöp – Miller, Macht und Geheimnis der Jesuiten, 1947)VSV 503.3

O pôvode, zásadách a cieľoch Tovarišstva Ježišovho pojednáva autor v práve spomenutom diele.VSV 503.4

Ďalšie pramene: A. Boehmer, Die Jesuiten, 1921; H. Becher, Die Jesuiten, 1951; E. Gotheim, Ignatius von Loyola und die Gegenreformation, Halle 1895; L. v. Ranke, Die Geschichte der Päpste, Kolín 1956; P. v. Hoensbroech, der Jesuitenorden, 1926-1928; F. Wiegand, Die Jesuiten, 1926; B. Duhr, Geschichte der Jesuiten in den Ländern deutcher Zunge, 1907-1928; M. Meschler, Die Gesellschaft Jesu, ihre Satzungen und ihre Erfolge, 1911; John Gerard, Concerning Jesuits, Londýn 1902; L. E. Dupin, A Compendious History of the Church, Londýn 1713; T. Campbell, The Jesuits (1534-1921), New York 1922; E. Schoell, Der jesuitische Gehorsam, Halle 1891; Th. Weber, Der Gehorsam in der Gesellschaft Jesu, Breslau 1872; J. G. Dreydorff, Die Moral der Jesuiten, 1893; F. W. F. Nippold, Der Jesuitenorden von seiner Wiederherstellung bis auf die Gegenwart.VSV 503.5