Loading...
Larger font
Smaller font
Copy
Print
Contents
Veľký spor vekov - Contents
  • Results
  • Related
  • Featured
No results found for: "".
  • Weighted Relevancy
  • Content Sequence
  • Relevancy
  • Earliest First
  • Latest First
    Larger font
    Smaller font
    Copy
    Print
    Contents

    1. kapitola — Zničenie Jeruzalema

    Kiežby si aj ty, aspoň v tento deň spoznalo, čo ti slúži na pokoj! Teraz je to však skryté pred tvojimi očami. Lebo prídu na teba dni, keď ťa tvoji nepriatelia oboženú valom, obkľúčia ťa a zovrú zo všetkých strán. Zrovnajú ťa so zemou i tvoje deti v tebe, a nenechajú ti kameň na kameni, pretože si nepoznalo čas svojho navštíveniaLukáš 19,42-44.VSV 15.1

    Keď Ježiš hľadel z Olivového vrchu na Jeruzalem, vynárala sa mu pred očami úchvatne dojímavá scenéria. Bola práve Veľká noc a zo všetkých krajín sa sem schádzali Jákobovi potomkovia na slávnosť veľkého národného sviatku. Uprostred záhrad, viníc a zelených úbočí, na ktorých si návštevníci stavali svoje stany, sa dvíhali terasovité pahorky, veľkolepé paláce a mohutné múry hlavného mesta Izraelcov. Budilo to dojem, akoby si dcéra Siona pyšne navrávala: „Sedím ako kráľovná a neokúsim zármutok.“ Vo svojom pôvabe sa nazdávala, že sa môže bezpečne tešiť z priazne neba, ako o tom pred stáročiami spieval kráľovský pevec: „Na radosť celej zeme krásne sa vypína vrch Sion – mesto veľkého KráľaŽalm 48,3. Pohľad na majestátny chrám bol úchvatný. Lúče zapadajúceho slnka, ktoré zvýrazňovali belosť a lesk jeho mramorových múrov, sa odrážali od zlatej brány, veže a cimburia. Chrám sa tu skvel v dokonalej kráse ako pýcha židovského národa. Ktorý Izraelec by zniesol pohľad na toľkú nádheru bez záchvevu radosti a obdivu? Ježiš však myslel na niečo celkom iné. „Keď sa už priblížil a uzrel mesto, zaplakal nad nímLukáš 19,41. Pri všeobecnom jasote slávneho vjazdu, keď mu ľudia mávali palmovými ratolesťami a z kopcov sa vracala ozvena nadšeného „Hosana“ a keď ho tisícové davy prevolávali za Kráľa, Vykupiteľa sveta, prepadol ho náhly a nepochopiteľný smútok. On, Boží Syn, Prisľúbený Izraelovi, ktorý zvíťazil nad smrťou a jej zajatcov vyviedol z hrobu, teraz plakal. Jeho slzy neboli prejavom obvyklého zármutku, ale nevýslovne prudkej smrteľnej úzkosti.VSV 15.2

    Ježiš neplakal nad sebou, hoci dobre vedel, kam smerujú jeho kroky. Pred ním bola Getsemanská záhrada, miesto jeho blížiaceho sa smrteľného zápasu. Na dohľad bola aj Ovčia brána, ktorou po stáročia Izraelci vodievali obetné zvieratá, a tá sa otvorí aj jemu, keď bude „ako baránok vedený na zabitieIzaiáš 53,7. Neďaleko odtiaľ bola aj Golgota, dejisko ukrižovania. Na cestu, ktorou čoskoro pôjde Kristus, padne hrôza strašnej temnoty, keď sa sám obetuje za hriechy sveta. V týchto chvíľach radostného jasotu ľudí ho netiesnili myšlienky na to, čo ho čaká. Toto sebaobetavé srdce nezvierala predtucha vlastného nadľudského utrpenia. Kristus oplakával tisíce obyvateľov Jeruzalema, žialil nad slepotou a tvrdošijnosťou tých, ktorých prišiel požehnať a zachrániť.VSV 15.3

    Ježiš videl v duchu vyše tisícročné obdobie, v ktorom Boh prejavoval vyvolenému ľudu mimoriadnu priazeň a starostlivosť. Tu na vrchu Mórija sa dal bez odporu pripútať k oltáru Izák, „syn zasľúbenia“, ako symbol obete Božieho Syna. Tu bola Abrahámovi, „otcovi veriacich“, potvrdená zmluva požehnania, slávne mesiášske zasľúbenie (1. Mojžišova 22,9.16-18). Tu obetné plamene z humna Jebuzejca Ornána vystupovali k nebu a odvrátili meč anjela zhubcu (1. Paralipomenon 21), boli výstižným predobrazom obete Spasiteľa a jeho príhovorných prosieb za hriešnikov. Boh poctil Jeruzalem pred celou zemou. „Hospodin si vyvolil Sion, chcel ho mať za príbytokŽalm 132,13. Proroci tu po celé veky oznamovali Božie varovné posolstvá. Z kňazských kadideľníc sa tu vznášala k Bohu vôňa kadidla spolu s modlitbami veriacich. Dennodenne sa tu obetovala krv zabitých baránkov, ktorá symbolizovala obeť prisľúbeného Božieho Baránka. Tu zjavil Hospodin svoju prítomnosť v oblaku slávy nad vrchnákom truhly zmluvy. Tu bol začiatok onoho tajomného rebríka, ktorý spájal zem s nebom (1. Mojžišova 28,12; Ján 1,52 - ROH; Ján 1,51 - ECAV) – rebríka, po ktorom zostupujú a vystupujú Boží anjeli a ktorý otvára svetu cestu do najsvätejších miest. Keby bol Izrael ako národ zostal Bohu verný, mohol Jeruzalem, Božie vyvolené mesto, zostať navždy zachovaný (Jeremiáš 17,21-25). Dejiny tohto národa zahrnutého toľkou Božou priazňou sú však dejinami ustavičného odpadávania od Boha a vzbury proti nemu. Tento národ pohrdol Božou milosťou, zneužil prednosti svojho vyvolenia a premárnil svoje príležitosti.VSV 16.1

    Napriek tomu, že Izraelci „zosmiešňovali Božích poslov, opovrhovali jeho slovami a hanobili jeho prorokov“ (2. Paralipomenon 36,16), Boh sa im stále zjavoval ako „Boh milosrdný a ľútostivý, zhovievavý a hojný v milosti a vernosti2. Mojžišova 34,6. Aj keď ho opätovne odmietali, Božie milosrdenstvo ich ustavične sprevádzalo. S láskou neskonale prevyšujúcou nežnú otcovskú lásku k synovi posielal Boh „prostredníctvom svojich poslov včas a naliehavo napomenutia, lebo mal súcit so svojím ľudom a svojím príbytkom2. Paralipomenon 36,15. Keď nepomáhali výzvy, prosby, ba ani karhanie, Boh poslal Izraelcom ten najvzácnejší nebeský dar, ktorým im dal vlastne celé nebo.VSV 16.2

    Tvrdošijné mesto prišiel viesť k pokániu sám Boží Syn. Bol to vlastne on, kto z Egypta vytrhol Izrael ako vínny kmeň (Žalm 80,9). Vlastnou rukou pred ním vyháňal pohanov. Zasadil ho „na žírnom kopci“. Starostlivo ho ohradil. Zveril ho služobníkom, aby ho opatrovali. Spýtal sa: „Čo ešte bolo treba spraviť na mojej vinici, čo by som nebol na nej urobil?Izaiáš 5,1.4. Keď očakával chutné hrozno, rodila trpčiaky; napriek tomu neprestával dúfať, že hrozno sa urodí. V záujme možnej záchrany pred záhubou navštívil vinicu osobne. Okopal vinič, prerezal ho a ošetril. Všemožne sa snažil zachrániť to, čo sám zasadil.VSV 17.1

    Pán svetla a slávy žil tri roky medzi svojím ľudom. „Chodil, dobre robil a liečil všetkých diablom posadnutých“, uzdravoval skrúšených srdcom, oznamoval zajatým prepustenie, slepým vracal zrak, hluchým sluch, chromí chodili, malomocných očisťoval, kriesil mŕtvych a chudobným zvestoval evanjelium (Skutky apoštolov 10,38; Lukáš 4,18; Matúš 11,5). Milostivo volal k sebe všetkých ľudí bez rozdielu: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutieMatúš 11,28.VSV 17.2

    Aj keď sa mu za dobro a lásku odplácali zlom a nenávisťou (Žalm 109,5), Kristus svoje láskyplné poslanie konal ďalej. Nikdy neodmietol tých, čo ho žiadali o milosť. V snahe uľahčiť biedny údel iných a ponúknuť im dar života, sám žil ako chudobný a potupený pútnik bez domova. Jeho zľutovný prístup k ľuďom narážal na zatvrdnuté srdcia, a to v ňom vyvolalo ešte hojnejší príliv nevýslovnej, súcitnej lásky. Izrael sa však odvrátil od svojho najlepšieho Priateľa a jediného Pomocníka. Ponukou jeho lásky pohrdol, jeho rady odmietol, jeho výstrahy zosmiešnil.VSV 17.3

    Čas nádeje a odpustenia sa rýchlo míňal a dlho odkladaný kalich Božieho hnevu sa takmer naplnil. Dlhodobo hromadené mračná odpadlíctva a vzbúr zhustli natoľko, že nad hriešnym národom hrozila ich strašná prietrž. Pred blížiacou sa záhubou ich mal zachrániť ten, ktorého znevažovali, tupili, zavrhli a onedlho hodlali ukrižovať. Kristus visiaci na golgotskom kríži bude izraelskému národu znamením, že čas Božej priazne a požehnania sa mu nenávratne skončil. Strata jediného človeka je nekonečne väčšia než zisky a poklady sveta. Kristus pri pohľade na Jeruzalem videl pred sebou údel mesta i celého národa – ľudu, ktorý bol v minulosti Božím vyvoleným ľudom a vzácnym klenotom.VSV 17.4

    Proroci plakali nad odpadnutím Izraela a nad strašnými ranami, ktoré postihli tento ľud za jeho hriechy. Jeremiáš si prial mať oči ako prameň sĺz, aby mohol dňom i nocou oplakávať zabitú dcéru svojho ľudu“, Božie stádo, ktoré pôjde do zajatia (Jeremiáš 9,1 - ROH; Jeremiáš 8,23 - ECAV; Jeremiáš 13,17). Aký žiaľ musel prežívať Kristus, ktorý prorocky predvídal nielen roky, ale celé veky! Videl anjela zhubcu s mečom vytaseným proti mestu, v ktorom bola tak dlho zjavná Božia prítomnosť. Z Olivového vrchu, miesta, ktoré neskôr obsadil Titus so svojím vojskom, cez slzy hľadel Kristus ponad údolia na posvätné nádvorie so stĺporadím a čítal strašnú budúcnosť hradieb obkľúčených cudzím vojskom. Počul dupot blížiacich sa armád i nárek hladujúcich matiek a detí v obľahnutom meste. Videl, ako pustošiace plamene zmenili nádherný chrám, jeho paláce a veže na hromadu obhorených ruín.VSV 17.5

    Kristus pri pohľade do ďalekej budúcnosti videl, ako sa vyvolený národ musí rozutekať do okolitých krajín a bude ako stroskotaná loď na pustom brehu. V tomto časnom treste, ktorý onedlho pocíti jeho ľud, videl Kristus prvé kvapky z kalicha hnevu, ktorého obsah pri poslednom súde bude musieť tento národ vypiť do dna. Boží súcit a úprimnú lásku vyjadrujú tieto žalostné slová: „Jeruzalem, Jeruzalem, ktorý vraždíš prorokov a kameňuješ tých, čo boli k tebe poslaní! Koľkokrát som chcel zhromaždiť tvoje deti, ako sliepka zhromažďuje svoje kuriatka pod krídla, ale nechceli ste!Matúš 23,37. Kiežby si ty, Božou priazňou nad iné národy obdarený ľud, bol poznal čas svojho navštívenia i to, čo ti mohlo priniesť pokoj. Zadržal som anjela spravodlivosti, vyzýval som ťa na pokánie, no márne. Neodmietol si len Božích služobníkov, poslov a prorokov, ale zavrhol si aj toho Svätého v Izraeli, svojho Vykupiteľa. Svoju záhubu si si pripravil sám. „Vy nechcete prísť ku mne, aby ste mali životJán 5,40.VSV 18.1

    Kristus pri pohľade na Jeruzalem videl predobraz sveta zatvrdnutého v nevere a vzbure, ktorý stihnú blížiace sa odvetné Božie súdy. V tiesni nad utrpením padlého ľudstva sa trpko rozplakal. V ľudskej biede, slzách a v krvi videl zrejmé stopy hriechu. V jeho srdci plnom hlbokého súcitu so stiesnenými a trpiacimi obyvateľmi zeme bola úprimná túžba pomôcť všetkým. Príval ľudského utrpenia však nemohla zadržať ani jeho ruka. Len málokto bude hľadať Zdroj skutočnej pomoci. Kristus bol ochotný zomrieť pre záchranu ľudstva, no len málokto k nemu príde, aby mohol žiť.VSV 18.2

    Majestát neba v slzách! Syna večného Boha skľučuje a tiesni úzkosť! Pri pohľade naňho žaslo celé nebo. Tento výjav prezrádza, ako krajne zhubný je hriech a aká ťažká je to úloha aj pre Všemohúceho, zachrániť hriešnika pred následkami prestupovania Božieho zákona. Kristus prorocky videl posledné ľudské pokolenie sveta v zajatí klamu, ktorý viedol k záhube Jeruzalema. Zavrhnutím Krista spáchali Židia veľký hriech a veľkým hriechom kresťanského sveta bude zavrhnutie Božieho zákona, základu Božej vlády v nebi i na zemi. Ľudia si nebudú vážiť Božie prikázania a zavrhnú ich. Milióny hriechom zotročených satanových sluhov, odsúdených na druhú smrť, odmietne poslúchať slová pravdy v deň ich nešťastia. Aká strašná slepota, aké strašné poblúdenie!VSV 18.3

    Keď Kristus dva dni pred Veľkou nocou odišiel naposledy z chrámu, kde odsúdil pokrytectvo židovských vodcov, znova vyšiel s učeníkmi na Olivový vrch. Tam sa s nimi posadil na trávnaté úbočie, odkiaľ bol dobrý výhľad na mesto. Znova sa zadíval na jeho hradné múry, veže a paláce a znova pozeral na chrám v jeho oslňujúcom majestáte ako na krásny diadém, ktorý bol ozdobou posvätného vrchu.VSV 19.1

    Pred mnohými stáročiami žalmista ospevoval priazeň, ktorú Boh preukázal Izraelcom svojou prítomnosťou vo svojom svätostánku: „V Šáleme je jeho stánok, na Sione má svoj príbytok.“ Boh si „vyvolil kmeň Júdov, vrch Sion, ktorý miloval. Postavil svätyňu pevne ako nebesáŽalm 76,3; 78,68.69. Prvý chrám bol postavený v čase, keď sa Izraelcom viedlo najlepšie. Kráľ Dávid nahromadil neslýchané poklady a pod Božím vedením boli vypracované plány na výstavbu chrámu (1. Paralipomenon 28,12-19). Šalamún, najmúdrejší izraelský vládca, výstavbu začal i dokončil. Tento chrám bol najslávnejšou stavbou vtedajšieho sveta. No napriek tomu o druhom chráme Hospodin ústami proroka Haggea povedal: „Budúca sláva tohto domu bude väčšia ako prvotná.“ „Zatrasiem i všetkými národmi a prídu skvosty všetkých národov, a naplním tento dom slávou, hovorí Hospodin mocnostíHaggeus 2,9.7.VSV 19.2

    Po tom, čo Nebúkadnecar jeruzalemský chrám zničil, bol asi päťsto rokov pred narodením Krista znova postavený; budovali ho tí, čo sa z dlhodobého zajatia vrátili do spustošenej a takmer vyľudnenej krajiny. Medzi navrátilcami boli aj starci, ktorí si pamätali na slávu Šalamúnovho chrámu a pri znovuvýstavbe Božieho príbytku žialili nad tým, že stavba sa nevyrovnala predošlej. Dojemné sú o tom slová proroka: „Kto ostal medzi vami z tých, čo videli tento dom v jeho prvotnej sláve? Ako ho vidíte teraz? Či sa nezdá vašim očiam ako číre nič?Haggeus 2,3; Ezdráš 3,12. Podľa prísľubu mala teda sláva tohto druhého chrámu prevýšiť slávu predchádzajúceho.VSV 19.3

    Nádherou a vznešenosťou sa druhý chrám nemohol rovnať prvému. Nebolo v ňom nijakých zjavných znamení Božej prítomnosti. Pri jeho vysviacke sa neprejavila nijaká nadprirodzená moc. Nezjavil sa v ňom ani oblak slávy, ktorý by naplnil nový svätostánok. Z neba nezostúpil oheň, aby strávil obeť na jeho oltári. Vo veľsvätyni sa medzi cherubmi už neprejavovala Božia sláva a nebola tu truhla zmluvy s vrchnákom, ani dosky zákona. Z neba nezaznieval hlas, ktorý by kňazovi oznamoval Hospodinovu vôľu.VSV 19.4

    Stáročia sa Židia márne snažili dokázať, ako sa splnilo Božie zasľúbenie, ktoré oznámil Haggeus. Pre svoju pýchu a neveru však Izraelci skutočný význam prorokových slov nepochopili. Oblak Božej slávy sa v druhom chráme síce nezjavil, ale poctila ho skutočná prítomnosť toho, v ktorom prebývala plnosť Božstva telesne – sám Boh zjavený v tele. Do svojho chrámu prišiel skutočný „skvost všetkých národovHaggeus 2,7. Bolo to vtedy, keď Muž z Nazareta v chrámových nádvoriach učil a uzdravoval. Jedine Kristovou prítomnosťou prekonal druhý chrám slávu prvého. Izrael však zavrhol ponúkaný Dar neba. Božia sláva navždy opustila tento chrám vtedy, keď skromný Učiteľ prešiel jeho zlatou bránou naposledy. Splnili sa Spasiteľove slová: „Váš dom sa vám zanecháva pustýMatúš 23,38.VSV 20.1

    Kristova predpoveď o zborení chrámu učeníkov zhrozila a vyľakala, preto chceli lepšie porozumieť zmyslu jeho slov. Snaha o zvýšenie slávy tohto chrámu v priebehu vyše štyridsaťročnej výstavby pohltila veľké bohatstvo, vyžiadala si mnoho pracovného vypätia a staviteľského umu. Herodes Veľký na to použil príspevky Ríma, poklady Židov a štedro prispel aj sám. Ťažké, na tento účel z Ríma dovezené kvádre bieleho mramoru takmer neuveriteľných rozmerov tvorili časť chrámu; a práve na ne upozornili učeníci svojho Majstra: „Pozri, učiteľ, aké kamene a aké stavby!Marek 13,1.VSV 20.2

    Ježiš im vážne a prekvapivo odpovedal: „Amen, hovorím vám, že tu nezostane kameň na kameni, ktorý by nebol zborenýMatúš 24,2.VSV 20.3

    Učeníci spájali so zničením Jeruzalema udalosť Kristovho slávneho osobného príchodu na zem, aby zasadol na trón svetovej ríše, potrestal nekajúcnych Židov a národ zbavil potupného rímskeho jarma. Pán im o svojom druhom príchode povedal, a preto sa pri zmienke o zničení Jeruzalema rozpamätali na jeho slová. Na Olivovom vrchu sa ho potom spýtali: „Kedy sa to stane a čo bude znamením tvojho príchodu a konca sveta?Matúš 24,3.VSV 20.4

    Budúcnosť však učeníkom zostala milosrdne zahalená. Keby boli už vtedy pochopili dve strašné skutočnosti – Vykupiteľovo utrpenie a smrť, ako aj zničenie mesta a chrámu, bola by ich premohla hrôza. Sled významných udalostí záverečných dejín sveta im Kristus predsa len naznačil. No úplný význam jeho slov však vtedy ešte nechápali. Ten sa vyjasní, keď Boží ľud bude potrebovať jeho poučenie. Kristove prorocké výroky mali dvojaký význam: Pri zmienke o zničení Jeruzalema sú spomenuté aj hrôzy posledného veľkého dňa.VSV 20.5

    Ježiš hovoril učeníkom o súdoch, ktoré postihnú Izrael pre spreneveru. Zvlášť sa pritom zmienil o odplate za odmietnutie a ukrižovanie Mesiáša. Pred hrôzyplným vyvrcholením dejín sa objavia neklamné znamenia. Strašná hodina príde náhle a rýchlo. Spasiteľ upozornil svojich nasledovníkov: „Keď potom uvidíte na svätom mieste ohavnosť spustošenia, o ktorej je reč u proroka Daniela, kto číta, nech pochopí, vtedy tí, čo budú v Júdsku, nech utečú do hôrMatúš 24,15.16; Lukáš 21,20.21. Keď sa na „svätom mieste“ – niekoľko sto metrov za mestskými hradbami – objavia modloslužobné predmety Rimanov, vtedy Kristovi nasledovníci majú utiecť do hôr. Pri týchto znameniach nemali ani chvíľu otáľať. V celom Júdsku a priam v Jeruzaleme musia hneď poslúchnuť signál na útek. Kto by bol na streche domu, nemá sa doň vracať, aj keby mu šlo o záchranu čohokoľvek cenného. Ak by bol niekto na poli alebo vo vinici, nemá sa vracať po odev, ktorý si pri práci v dennej páľave odložil. Ani chvíľu nesmú otáľať, aby ich nezastihla všeobecná pohroma.VSV 21.1

    Jeruzalem za vlády Herodesa vynikal nielen vonkajšou nádherou, ale mal aj zdanlivo nedobytne vybudované veže, hradby a pevnosti. Ak by bol vtedy niekto verejne predpovedal jeho skazu, určite by ho pokladali za blázna a panikára, ako svojho času Nóacha. Kristus však povedal: „Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nikdy nepominúMatúš 24,35. Hriechy Jeruzalema vyvolali Boží hnev a mesto svojou neverou spečatilo svoj osud.VSV 21.2

    Prostredníctvom proroka Micheáša Boh oznámil: „Počujte toto, predáci domu Jákobovho a náčelníci domu Izraela, ktorým sa právo oškliví a ktorí všetko rovné krivíte, ktorí krvou budujete Sion a Jeruzalem bezprávím. Jeho predáci súdia za úplatok, jeho kňazi poúčajú za odmenu a jeho proroci veštia za peniaze; pritom sa spoliehajú na Hospodina a vravia: Či Hospodin nie je medzi nami? Nič zlého sa nám nestaneMicheáš 3,9-11.VSV 21.3

    Tieto slová pravdivo odhaľujú skazených a farizejsky sa správajúcich obyvateľov Jeruzalema. Tvrdili, že predpisy Božieho zákona dôsledne zachovávajú, zatiaľ čo všetky jeho zásady prestupovali. Krista nenávideli preto, lebo čistotou a svätosťou svojho života odhaľoval ich neprávosti. Označovali ho za príčinu všetkých ťažkostí, ktoré pre svoje hriechy museli znášať. Dobre vedeli, že nijaký hriech nespáchal, no napriek tomu naliehali, že v záujme záchrany národa jeho smrť je nevyhnutná. Židovskí vodcovia vraveli: „Ak ho necháme tak, všetci v neho uveria, prídu Rimania a vezmú nám toto miesto, aj národJán 11,48. Ak Krista zabijú, znova sa môžu stať mocným, zjednoteným národom. Preto dospeli k záveru a k súhlasu s rozhodnutím svojho veľkňaza, že bude lepšie, ak zomrie jeden človek, než by mal zahynúť celý národ.VSV 21.4

    Krvou teda vybudovali židovskí vodcovia „Sion a Jeruzalem bezprávímMicheáš 3,10. Nielenže svojho Spasiteľa usmrtili, pretože ich karhal za hriechy, ale pokrytecky sa ďalej pokladali za národ zahrnutý Božou priazňou a očakávali, že Hospodin ich vyslobodí spod vlády utláčateľa. Prorok ďalej vraví: „Preto kvôli vám bude Sion zoraný na pole, Jeruzalem sa zmení na zrúcaniny a chrámové návršie na lesnaté výšinyMicheáš 3,12.VSV 22.1

    Odvtedy, čo Kristus povedal, aký údel stihne Jeruzalem, uplynulo takmer štyridsať rokov a Pán odkladal svoje súdy nad mestom a národom. Božia zhovievavosť k tým, čo odmietali jeho evanjelium a ukrižovali jeho Syna, bola obdivuhodná. Božie zaobchádzanie so židovským národom vystihuje podobenstvo o neplodnom strome. V ňom sa hovorí: „Vytni ho! Načo zbytočne vyčerpáva zem?Lukáš 13,7. Božie milosrdenstvo ho však ešte nejaký čas trpelo. Medzi Židmi bolo stále veľa tých, čo o Kristovej povahe a o jeho diele nič nevedeli. Deti nemali ešte príležitosť poznať svetlo, ktoré ich rodičia zavrhli. Podľa Božej vôle ich mala osvietiť zvesť apoštolov a ich nasledovníkov. To im pomôže uvidieť splnenie proroctva nielen v Kristovom narodení a živote, ale aj v jeho smrti a vzkriesení. Deti neboli odsúdené za hriechy rodičov, ale keď poznali plné svetlo, ktoré svietilo rodičom, a odmietli aj to, ktoré osvietilo ich, samy sa stali spolupáchateľmi neprávostí svojich rodičov, čím naplnili mieru vlastných vín.VSV 22.2

    Božia zhovievavosť voči Jeruzalemu len utvrdila Židov v ich vzdorovitej nevere. Vo svojej nenávistnej krutosti k Ježišovým učeníkom zavrhli aj poslednú ponuku Božej milosti. Boh ich potom už nechránil a prestal uzdiť aj útoky satana a jeho služobníkov; národ prenechal nadvláde vodcu, ktorého si ľud vybral. Deti tohto ľudu pohrdli Kristovou milosťou. Tá im mala pomôcť krotiť zlé pohnútky, ktoré potom nad nimi zvíťazili. Satan rozpútal v ľuďoch tie najprudšie a najzvrhlejšie vášne, takže stratili rozvahu, neriadili sa rozumom, ale pudmi, ktoré podnecovala slepá zúrivosť. Vo svojej nespútanej krutosti sa správali priam diabolsky. V celom národe, vo všetkých spoločenských vrstvách zavládla nedôvera, závisť, nenávisť, spory, vzbury a vraždy. Nikde nebolo bezpečia. Príbuzní a priatelia sa navzájom podvádzali. Niekde rodičia zabíjali vlastné deti a inde si zas deti povraždili rodičov. Ovládať sa nevedeli ani sami predstavitelia národa. Pod vplyvom svojich vášní sa správali tyransky. Ľudia prijali falošné svedectvo, aby odsúdili Božieho Syna. Krivé obvinenia nakoniec ohrozili ich samých. Svojím konaním už dávno dávali najavo: „Ustúpte z cesty, uhnite z chodníka, dajte nám pokoj so Svätým Izraela!Izaiáš 30,11. Teraz sa im ich prianie splnilo. Božia bázeň ich už prestala znepokojovať. Národ ovládal sám satan a riadil vrcholné občianske i náboženské úrady.VSV 22.3

    Vodcovia rôznych opozičných skupín sa občas účelovo spojili, aby mohli lúpiť a mučiť svoje zúbožené obete. Potom sa však znova navzájom bez milosti zabíjali. Ich strašnú zúrivosť nemohla skrotiť ani posvätnosť chrámu. Kristových vyznávačov zabíjali pred oltárom a ich mŕtve telá znesväcovali svätyňu. Ba ešte aj pôvodcovia tohto diabolského vyčíňania vo svojej slepej trúfalosti verejne vyhlasovali: „Nebojíme sa, že by Jeruzalem mohol byť zničený, veď je mestom samého Boha.“ Vo svojom úsilí ešte viac si upevniť moc úplatne získali falošných prorokov, aby ľuďom tvrdili, že vyslobodenie majú čakať od Boha, hoci už rímske légie obliehali chrám. Mnohí naozaj uverili, že Najvyšší zasiahne a ich nepriateľov porazí. Izrael však Božiu ochranu zavrhol a teraz sa mu už nedalo pomôcť. Ohrozený Jeruzalem rozdrobovali vnútorné roztržky, v jeho uliciach tiekla krv navzájom sa zabíjajúcich obyvateľov a nepriateľské vojská dobývali jeho opevnenia a zabíjali jeho bojovníkov.VSV 23.1

    Všetky Kristove predpovede o zničení Jeruzalema sa bez zvyšku splnili. Židia skúsenostne poznali pravdu jeho varovných slov: „Lebo akým súdom súdite, takým budete súdeníMatúš 7,2.VSV 23.2

    Prítomnosť znamení a divov neveštila nič dobré. V polnočnej temnote zažiarilo nad chrámom a oltárom nadprirodzené svetlo. Pri západe slnka bolo vidieť vozy a vojsko prichystané na boj. Keď kňazi, ktorí mali onej noci vo svätyni službu, počuli tajomné zvuky, veľmi sa vyľakali. Zem sa chvela a ozývalo sa volanie: „Odíďme odtiaľto.“ Veľká a ťažká východná brána, ktorú len s námahou vedelo zavrieť dvadsať mužov a ktorú zabezpečovali silné železné tyče vsadené hlboko do pevnej kamennej dlažby, sa o polnoci otvorila bez toho, aby bolo zjavné, kto jej závory uvoľnil (Milman, History of the Jews, kniha 13).VSV 23.3

    Sedem rokov chodieval po jeruzalemských uliciach muž a mestu predpovedal pohromu, ktorá postihne jeho obyvateľov. Dňom i nocou zaznieval tiesnivý žalospev: „Hlas z východu, hlas zo západu, hlas zo všetkých štyroch strán, hlas proti Jeruzalemu a proti chrámu, hlas proti ženíchom a nevestám, hlas proti celému národu!“ Tento podivný muž bol uväznený a zbičovaný, no z úst mu nevyšlo jediné clivé slovo. Na urážky a nadávky odpovedal: „Beda, beda Jeruzalemu; beda, beda jeho obyvateľom!“ Volanie a náreky tohto muža neprestali, kým pri obliehaní, ktoré sám predpovedal, nebol zabitý (Josephus, The Wars of the Jews, VI. kap. 5).VSV 23.4

    Pri zničení Jeruzalema ani jediný kresťan nezahynul. Kristus dal svojim učeníkom radu a tí, čo jeho slovám uverili, čakali na sľúbené znamenie. Povedal: „Keď uvidíte, že vojská obkľučujú Jeruzalem, vedzte, že sa blíži jeho spustošenie. Vtedy tí, čo budú v Judsku, nech utečú do hôr. Tí však, čo budú dnu v meste, nech z neho odídu, a tí, čo budú na vidieku, nech doň nevchádzajúLukáš 21,20.21. Rimania pod velením Cestia mesto obkľúčili, ale keď sa zdalo, že všetko svedčí o výhode okamžitého útoku, obliehanie bolo nečakane prerušené. Obkľúčení sa bez nádeje na ďalší úspešný odpor už chceli vzdať, keď veliteľ rímskeho vojska bez akéhokoľvek zjavného dôvodu svoje sily stiahol. Božia milosrdná prezieravosť usmerňovala udalosti v záujme Kristových nasledovníkov. Čakajúci kresťania dostali prisľúbené znamenie a všetci mali možnosť poslúchnuť Spasiteľovo varovanie. Udalosti sa zbiehali tak, že úteku kresťanov nemohli zabrániť ani Židia, ani Rimania. Len čo Cestius ustúpil, Židia vyrazili z Jeruzalema a začali prenasledovať jeho ustupujúce vojsko. Keďže vojská obidvoch strán boli vzájomným útokom zaujaté, kresťania mohli z mesta odísť. V tom čase tam nebol nijaký nepriateľ, ktorý by im v tom bránil. Židia boli počas obliehania práve zhromaždení v Jeruzaleme a slávili Sviatok stánkov, takže kresťania mohli z krajiny nerušene utiecť. Bezodkladne teda odišli do bezpečného mesta Pella v zajordánskej oblasti Perea.VSV 24.1

    Izraelci zúrivo prenasledovali Cestia a na zadný oddiel jeho vojska dorážali tak prudko, akoby ho mali celkom zničiť. Rimanom sa len s vypätým úsilím podarilo ústupom vyviaznuť zo záhuby. Židia nemali takmer nijaké straty a do Jeruzalema sa víťazne vrátili s korisťou. Tento zdanlivý úspech im však bol osudný. Naplnil ich vzdorovitým odporom voči Rimanom a odsúdené mesto rýchlo postihlo nevýslovné utrpenie.VSV 24.2

    Pohroma, ktorá postihla Jeruzalem, keď mesto znova obkľúčil Titus, bola strašná. Bolo to práve na Veľkú noc, keď sa v Jeruzaleme zišli milióny Židov. Zásoby potravín, ktoré by pri starostlivom uskladnení mohli vystačiť na roky, boli zničené z nenávisti a z pomsty znesvárených skupín, a preto teraz museli znášať útrapy hladu. Mierka pšenice sa predávala za talent. Hlad doľahol tak tiesnivo, že muži hrýzli kožu opaskov, obuvi a povlaky svojich štítov. Mnohí sa v noci vykrádali za hradby mesta a zbierali divorastúce byliny. Mnohých pritom chytili, kruto stýrali a zabili. Tých, čo sa bezpečne vrátili, často olúpili o to, čo s veľkým nasadením života nazbierali. Najneľudskejšie týrali tí, čo boli pri moci. Biednych vedeli pripraviť o posledný zvyšok skromnej zásoby, ktorú mali niekde skrytú. Tejto krutosti sa najčastejšie dopúšťali ľudia, ktorí ešte mali čo jesť, no lakomo sa chceli zásobiť pre neistú budúcnosť.VSV 24.3

    Hlad umoril tisíce ľudí. Zdalo sa, že prirodzený súcit a náklonnosť celkom vymizli. Muži a ženy sa v rodinách vzájomne olupovali. Bolo vidieť, ako deti brali jedlo od úst starým rodičom. Keď sa prorok pýtal: „Či zabudne žena na svoje nemluvňa?“ Odpoveď z múrov odsúdeného mesta znela: „Ruky žien, čo bývali milosrdné, uvarili vlastné deti; ony sa im stali pokrmom pri skaze dcéry môjho ľuduIzaiáš 49,15; Plač Jeremiášov 4,10. Znova sa splnila varovná predpoveď spred štrnástich storočí: „Aj najnežnejšia a najroztopašnejšia žena spomedzi vás, ktorá sa nepokúsila ani len nohou stúpiť na zem pre rozmaznanosť a precitlivenosť, bude závistlivým okom hľadieť na svojho vlastného muža, na svojho syna a na svoju dcéru... i na svoje deti, ktoré zrodila, lebo ich bude potajomky jesť pre nedostatok všetkého za obľahnutia a v tiesni, ktorými ťa stiesni tvoj nepriateľ v tvojich osadách5. Mojžišova 28,56.57.VSV 25.1

    Rimania sa snažili strachom a hrôzami prinútiť Židov, aby sa vzdali. Vzdorujúci zajatci boli bití, mučení a pred mestskými hradbami ukrižovaní. Denne bolo takto usmrtených stovky Izraelcov. Toto príšerné dielo trvalo dotiaľ, kým v údolí Jozafat a na Golgote nestálo toľko krížov, že sa medzi nimi sotva dalo prejsť. Tak strašne sa splnili slová, ktoré zaklínavo odzneli pred Pilátom: „Jeho krv na nás a na naše deti!Matúš 27,25.VSV 25.2

    Titus hodlal skoncovať s týmito príšernými výjavmi a zachrániť Jeruzalem, aby sa jeho údel neprejavil v plnom rozsahu. Pri pohľade na hromady mŕtvol ležiacich v údoliach bol zhrozený. Uchvátený pohľadom z Olivového vrchu na veľkolepý chrám vydal rozkaz, aby sa nikto nedotkol čo i jediného kameňa tejto stavby. Skôr ako by sa zmocnil chrámu, vyzval židovských vodcov, aby ho nenútili znesvätiť posvätné miesto krvou. Ak vyjdú a budú bojovať na inom mieste, nikto z Rimanov svätosť chrámu nenaruší. Sám Jozef Flávius presvedčivo žiadal a zaprisahával Židov, aby sa vzdali a zachránili seba, mesto i chrám. Odpovedali mu však hrubými nadávkami. Keď tam stál a zaprisahával ich, zasypali šípmi tohto svojho posledného sprostredkovateľa. Židia už predtým odmietli prosby Božieho Syna a teraz ich dohováranie a zaprisahanie ešte utvrdilo v odhodlaní odolávať do samého konca. Márne boli Titove snahy zachrániť chrám. Ktosi vyšší, než bol on, predpovedal, že tu nezostane kameň na kameni.VSV 25.3

    Slepá vzdorovitosť židovských predstaviteľov, odporné zločiny spáchané v obkľúčenom meste, vyvolali hrôzu a roztrpčenie Rimanov. Titus sa nakoniec rozhodol zmocniť sa chrámu útokom. Chcel ho dobyť, ak sa dá, bez poškodenia. Na jeho rozkaz však nikto nedbal. Keď sa na noc utiahol do svojho stanu, Židia vyšli z chrámu a napadli vojakov, čo stáli pred ním. Počas tohto boja vhodil jeden z vojakov do predsiene horiacu fakľu a miestnosti okolo svätyne obložené cédrovým drevom boli okamžite v plameňoch. Titus sa v sprievode svojich veliteľov a vojakov poponáhľal na miesto a bojovníkom prikázal oheň uhasiť. Jeho rozkaz však nikto neposlúchol. Rozvášnení vojaci rozšírili požiar do ďalších miestností v blízkosti svätyne a pobili množstvo tých, čo sa sem uchýlili. Krv tiekla po chrámových schodoch ako voda. Vtedy zahynulo tisíce Židov. Bojový pokrik prehlušoval volanie: „Ichabod!“ – odišla sláva.VSV 26.1

    Keď Titus videl, že vyčíňaniu vojska nemôže zabrániť, vošiel so svojimi dôstojníkmi do chrámu a prehliadal si vnútrajšok posvätnej budovy. Všetci žasli nad toľkou nádherou. Keďže plamene dosiaľ svätyňu nezasiahli, urobil posledný pokus o jej záchranu. Vrhol sa dopredu a vojakom prikázal, aby pálenie skončili. Stotník Liberalis sa snažil vynútiť si u svojich vojakov poslušnosť, ale ich surovú nenávisť voči Židom, dravú bojovnosť a neukojenú túžbu po drancovaní nevedela potlačiť ani úcta k cisárovi. Keď vojaci videli, ako to všetko okolo nich trblietajúce sa zlato v blčiacich plameňoch žiari, tušili, že vo svätyni musia byť poklady nedozernej ceny. V nestráženej chvíli vhodil jeden z vojakov horiacu fakľu medzi veraje dvier a v okamihu vzbĺkla celá budova. Oslepujúci oheň a dusivý dym prinútil veliteľov odísť a skvostná stavba zostala ponechaná svojmu osudu.VSV 26.2

    Pre Rimanov to bol strašný pohľad, no ešte strašnejší pre Židov. Celý vrch, ktorý sa týčil nad mestom, blčal ako sopka. So strašným rachotom padala do ohnivej priepasti jedna stavba za druhou. Strechu z cédrového dreva zachvátili plamene naraz zo všetkých strán. Pozlátené veže žiarili ako do červena rozžhavené klince. Z veží pri bráne vyšľahávali z dymu dlhé ohnivé jazyky. Žiara ohňa osvecovala okolité pahorky. S hrôzou a úzkosťou sledovali pustošenie skupiny ľudí. Na hradbách a vyvýšeninách horného mesta bolo vidieť mnohé vystrašené a zúfalé tváre, kým iné prezrádzali pomstu. Výkriky zmätene pobehujúcich rímskych vojakov, nárek vzbúrencov hynúcich v plameňoch sa miesili s hlučným blkotom ohňa a hromovým rachotom padajúcich trámov. Krik tých, čo stáli na vyvýšených miestach sa ozvenou vracal z okolitých kopcov a popri hradbách bolo všade počuť vzlykanie a nárek; hladom zmorení ľudia z posledných síl prejavovali svoju úzkosť a zármutok.VSV 26.3

    Krviprelievanie v chrámových priestoroch bolo oveľa strašnejšie, než ako sa javilo divákovi. Pobití boli všetci muži a ženy, starí i mladí vzbúrenci a kňazi, bojovníci, ako aj prosiaci o zľutovanie. Viac bolo zabitých než tých, čo zabíjali. Vojaci mohli pokračovať vo vraždení len cez hromady mŕtvol“ (Milan: History of the Jews, zv. 16).VSV 27.1

    Po zničení chrámu padlo do rúk Rimanov celé mesto. Židovskí vodcovia opustili svoje nedobytné veže a Titus ich našiel prázdne. Keď si ich s údivom prehliadal, vyhlásil, že mu ich dal do rúk sám Boh, pretože nijaká zbraň, nech by bola akokoľvek úderná, by toto opevnenie nemohla zdolať. Mesto i chrám boli do základov zrovnané so zemou a pozemok, na ktorom stál posvätný príbytok, bolo zorané „na poleJeremiáš 26,18. Počas obliehania a následného krviprelievania zahynulo viac ako milión ľudí. Tí, čo prežili, šli do zajatia a ako otroci boli odvlečení do Ríma, aby zvýšili slávu dobyvateľovho víťazstva. Tam boli v arénach hádzaní divej zveri alebo rozohnaní po celej krajine ako tuláci bez domova.VSV 27.2

    Izraelci si sami pripravili svoj údel a pohár pomsty si napĺňali sami. V záhube, ktorá ich ako národ postihla, i v následných pohromách po rozptýlení, žali len ovocie vlastnej sejby. Prorok hovorí: „Zničím ťa, IzraelHozeáš 13,9. Utrpenie Židov sa často vykladá ako Boží trest. Práve to chce ten veľký podvodník. Vzdorovitým odmietaním Božej lásky a milosti sa Židia sami pripravili o túto priazeň a satan ich mohol ovládať podľa svojej vôle. Neslýchaná krutosť, ktorá sa prejavila pri pustošení Jeruzalema, bola prejavom satanovej pomsty nad tými, ktorých si zotročil.VSV 27.3

    Nechápeme, akí vďační by sme mali byť za pokoj a ochranu, ktorú nám dáva Kristus. Chráni nás len Božia moc a len ona bráni, aby sa ľudstvo nedostalo celkom beznádejne pod satanovu nadvládu. Neposlušní a nevďační ľudia majú dosť dôvodov na vďačnosť. Na vďačnosť voči Bohu za jeho milosrdnú zhovievavosť, s akou zadržuje zákerne krutú satanovu moc. Keď však ľudia prekročia medze Božej trpezlivosti, svojvoľne sa pripravia o pomoc Božej ochrany. Boh nezaobchádza s hriešnikmi ako vykonávateľ rozsudku za prestúpenie. Kto Božiu milosť odmieta, zožne len to, čo sám zasial. Odmietnutý lúč svetla, pohrdnuté či zanedbané varovanie, tajná neovládnutá vášeň alebo prestúpenie Božieho zákona sú zasiatym semenom, ktoré prinesie istú žatvu. Hriešnika, ktorý svojvoľne vzdoruje Božiemu Duchu, tento Duch nakoniec opustí a potom už nijaká moc neovládne hriešne pohnútky ľudského srdca a človek zostane bez ochrany pred zhubnou zlobou satana. Zničenie Jeruzalema je strašnou a závažnou výstrahou všetkým, čo ponuku Božej milosti zľahčujú a pôsobenie Božieho milosrdenstva si nevšímajú. Zničenie Jeruzalema je najpresvedčivejším svedectvom toho, ako Boh nenávidí hriech, a dôkazom nezmyselného trestu, ktorý postihne vinníka.VSV 27.4

    Spasiteľovo proroctvo o potrestaní Jeruzalema sa však splní ešte aj inak a strašná pohroma, ktorá postihla mesto, bola len slabým náznakom. V osude tohto vyvoleného mesta môžeme vidieť osud sveta, ktorý odmieta Božiu milosť, pošliapava Boží zákon. Záznamy ľudskej biedy na zemi počas stáročí zločinu desia. Pri úvahách o tom sa srdce zviera a myseľ ochabuje. Následky odmietania Božej moci sú tiesnivé. Ešte tiesnivejšie sú však výjavy, ktoré sa odohrajú v budúcnosti. Minulé udalosti – dlhý sled búrok, sporov a predstáv, „každá hrmotne dupotajúca obuv a v krvi pováľaný plášť“ (Izaiáš 9,5 - ROH; Izaiáš 9,4 - ECAV) sú ničím v porovnaní s hrôzami dňa, keď chrániaci Boží Duch prestane byť záštitou hriešnikov a nebude krotiť ľudské vášne a uzdiť satanov hnev. Len vtedy svet uvidí, ako nikdy predtým, výsledky satanovej vlády.VSV 28.1

    V ten deň však podobne ako počas ničenia Jeruzalema bude Boží ľud vyslobodený, teda „každý, kto je v Jeruzaleme zapísaný k životuIzaiáš 4,3. Kristus povedal, že príde znova, aby zhromaždil svojich verných: „Všetky kmene zeme budú nariekať a uzrú Syna človeka prichádzať na nebeských oblakoch s veľkou mocou a slávou. On pošle svojich anjelov s veľkou poľnicou a oni zhromaždia jeho vyvolených zo štyroch strán sveta, od krajov až po kraje nebiesMatúš 24,30.31. Neposlušných vtedy „zahubí dychom svojich úst a zničí nádherou svojho príchodu2. Tesaloničanom 2,8. Tak ako sa sám zničil Izrael, tak sa aj hriešnici zahubia sami; zničí ich vlastná neprávosť. Hriešny život im tak poznačí povahu, že opustia Boha a prejav jeho slávy im bude spaľujúcim ohňom.VSV 28.2

    Ľudia by mali pozorne dbať na Kristove poučné slová. Kristus pri zmienke o zničení Jeruzalema pripomenul učeníkom znamenia blížiacej sa pohromy, aby mohli utiecť, a tým upozornil aj svet na deň konečného zúčtovania. Uviedol znamenia svojho príchodu, aby všetci, ktorí chcú, mohli uniknúť pred blížiacim sa Božím hnevom. Ježiš povedal: „Na slnku, na mesiaci i na hviezdach budú znamenia. Národy na zemi budú plné úzkosti a zmätkuLukáš 21,25; Matúš 24,29; Marek 13,24-26; Zjavenie Jána 6,12-17. Kto uvidí znamenia jeho príchodu, pozná, „že je blízko, predo dverami“ (Matúš 24,33. Výzva znela: „Bdejte teda!Marek 13,35. Ostražití nezostanú v temnote a ten deň ich nezastihne nepripravených. Na ľahostajných „Pánov deň príde ako zlodej v noci1. Tesaloničanom 5,2-5.VSV 28.3

    Dnešný svet rovnako neochotne prijíma posolstvo, ako Židia neboli ochotní prijať Spasiteľovu výstrahu o zničení Jeruzalema. Nech Boží deň príde kedykoľvek, pre bezbožných to bude nečakane. Keď v pokojnom priebehu udalostí budú ľudia pohrúžení do zábav, podnikania a zarábania peňazí, keď náboženskí vodcovia budú vychvaľovať pokrok a osvietenosť sveta a ľud sa uspokojí falošnou istotou, vtedy, ako sa zlodej o polnoci vkráda cez nestrážené dvere, tak náhle prepadne záhuba ľahostajných hriešnikov a „neuniknú1. Tesaloničanom 5,3.VSV 29.1

    Larger font
    Smaller font
    Copy
    Print
    Contents