21. kapitola — „Veľká priepasť“

(Lukáš 16,19-31)

Podobenstvom o boháčovi a Lazarovi Kristus upozornil, že ľudia rozhodujú o svojom večnom určení počas pozemského života. V tomto skúšobnom čase Boh ponúka milosť každému človekovi. Kto však ponúknutú príležitosť sebecky premárni, sám sa zrieka večného života. Nijaký iný čas milosti nedostane. Vlastným rozhodnutím človeka vzniká medzi ním a Bohom nepreklenuteľná priepasť.KP 201.1

V tomto podobenstve vidieť rozdiel medzi bohatými, ktorí sa nespoliehajú na Boha a chudobnými, ktorí sa mu bezvýhradne oddali. Kristus upozorňuje, že príde čas, keď sa ich postavenie zmení. Tí, čo nemajú nijaké pozemské bohatstvo, ale dôverujú Bohu a trpezlivo znášajú svoje utrpenie, jedného dňa predstihnú tých, čo teraz síce vo svete zastávajú najvyššie miesta, ale svoj život nepodriadili Bohu.KP 201.2

Ježiš povedal: „Bol bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu, a deň čo deň skvostne hodoval. Pri jeho bráne líhaval akýsi chudák menom Lazar, plný vredov. Túžil nasýtiť sa odpadkami z boháčovho stola“ Lukáš 16,19-21.KP 202.1

Boháč nebol z tých, čo otvorene priznajú, že neveria v Boha a nedôverujú ľuďom. Pokladal sa za Abrahámovho syna. K chudákovi sa nesprával násilne, ani sa od neho s odporom neodvracal. Nič nemal proti tomu, keď pri jeho bráne ležal úbohý, odpudivo vyzerajúci žobrák a hľadel naňho, ako vchádza do svojho domu. Zostal však k potrebám svojho trpiaceho brata sebecky ľahostajný.KP 202.2

V dávnych časoch neboli nemocnice, kde by sa postarali o chorých. Trpiaci a chudobní boli odkázaní na súcit a pomoc tých, ktorým Boh zveril bohatstvo. Tak to bolo aj v prípade žobráka a boháča z podobenstva. Pretože Lazar nemal priateľov, domov, peniaze, ba ani čo jesť, naliehavo potreboval pomoc. Deň za dňom sa míňal a on bol stále v rovnakom položení, kým boháč mal všetko, na čo si pomyslel. Zo svojho nadbytku mohol zmierniť utrpenie chudáka, no bránilo mu v tom sebectvo. Podobne sebecky žijú mnohí aj dnes.KP 202.3

Aj v našom najbližšom okolí žije mnoho ľudí trpiacich nedostatkom potravy a odevu alebo bez strechy nad hlavou. Ak si týchto ľudí nevšímame a ak im nepomáhame podľa svojich možností, previňujeme sa a so svojou vinou sa nebudeme chcieť raz stretnúť. Boh odsudzuje každú žiadostivosť ako modlárstvo a uráža ho každé uspokojovanie sebeckých záľub.KP 202.4

Keďže boháč sa stal správcom majetku len z Božieho rozhodnutia, mal povinnosť starať sa práve o takých ľudí, ako bol Lazar z podobenstva. Príkaz znel: „Milovať budeš Hospodina, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou silou“ (5. Mojžišova 6,5), a „miluj svojho blížneho ako seba samého“ 3. Mojžišova 19,18. Boháč bol Žid, a teda poznal Boží príkaz. Zabudol však, že je zodpovedný za to, ako používa zverené prostriedky a schopnosti. Hospodin ho bohato požehnal, ale on Božie dary sebecky premárnil na vlastnú slávu, nie na oslavu svojho Tvorcu. Čím viac darov prijal, tým väčšia bola jeho zodpovednosť za to, že ich použije na prospech a požehnanie ľudí. Taký bol Boží zámer, no boháč ani len nepomyslel na svoju povinnosť voči Bohu. Požičiaval peniaze a hromadil zisk. Z toho však, čo mu požičal Boh, nijaký úrok Darcovi nevracal. Bol nadaný a získal potrebné vedomosti, ale zneužil ich. Zabudol na zodpovednosť voči Bohu a bezvýhradne sa oddal svojim záľubám.KP 202.5

Všetok nahromadený majetok sebecky premárnil v zábavách, oslavných príležitostiach, v prijímaní nezaslúženého obdivu a v pôžitkárskom užívaní života. Spoločnosť ho strhla natoľko, že stratil pocit zodpovednosti za povolanie k Božiemu dielu milosrdenstva. Mal možnosť poznávať a pochopiť Božie slovo a riadiť sa jeho učením. Kvôli priateľom, ktorými sa obklopil, na večného Boha celkom zabudol.KP 203.1

Po čase sa postavenie oboch mužov zmenilo. Úbožiak trpel deň čo deň, svoje trápenie však znášal bez reptania. Keď zomrel, pochovali ho, a hoci za ním nikto netrúchlil, svojou trpezlivosťou v trápení svedčil o Kristovi. V skúške viery totiž obstál a po smrti ho anjeli podľa podobenstva odniesli do Abrahámovho náručia.KP 203.2

Lazar predstavuje trpiacich chudobných, ktorí uverili v Krista. Keď zaznie Božia poľnica a všetci, čo sú v hroboch, budú počuť Kristov hlas, vstanú a dostanú odmenu, pretože ich viera v Boha pre nich nebola len teóriou, ale skutočnosťou.KP 203.3

„Zomrel aj boháč a pochovali ho. Potom v pekle v mukách pozdvihol oči a zďaleka uzrel Abraháma a Lazara v jeho lone. I zvolal: Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou a pošli Lazara nech si namočí konček prsta vo vode a ovlaží mi jazyk, lebo sa hrozne trápim v tomto plameni“ Lukáš 16,23.24.KP 204.1

V tomto podobenstve sa Kristus dotkol vtedajšieho, medzi ľuďmi rozšíreného názoru. Mnohí z jeho poslucháčov sa totiž nazdávali, že medzi smrťou a vzkriesením človek žije ďalej vedomým životom. Spasiteľ vo svojom podobenstve použil ich vlastné predstavy, aby im mohol objasniť dôležité pravdy. Poslucháčom nastavil zrkadlo, v ktorom mohli poznať seba i svoj skutočný vzťah k Bohu. Použil teda bežný príklad, aby upozornil na to, čo chcel mimoriadne zdôrazniť, že totiž Boh neposudzuje nikoho podľa majetku, pretože všetko, čo človek má, mu len prepožičal. Každý, kto tieto dary zneužije, skončí horšie než ten najchudobnejší a najúbohejší človek, ktorý miluje Boha a verí v neho.KP 204.2

Kristovi poslucháči mali pochopiť, že človek nemôže od neho získať spasenie po smrti. Abrahám v podoben-stve odpovedá boháčovi na prosbu: „Synu, rozpomeň sa, že ty si za svojho života dostával všetko dobré a Lazar zase zlé. Teraz on sa tu teší a ty sa trápiš. A okrem toho je medzi nami a vami veľká priepasť, aby tí, čo by chceli, nemohli prejsť odtiaľto k vám, ani odtiaľ prekročiť k nám“ Lukáš 16,25.26. Kristus teda ukázal, aké beznádejné je spoliehať sa na nejakú možnosť nápravy života po smrti. Tento život je jediný čas, ktorý Boh poskytol človekovi, aby sa pripravil na večný život.KP 204.3

Boháč v podobenstve sa však nevzdal predstavy, že je synom Abraháma a v súžení volal k nemu o pomoc. Prosil: „Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou.“ Nemodlil sa k Bohu, ale k Abrahámovi. Abraháma teda pokladal za viac než Boha a veril, že príbuzenstvo s ním ho zachráni. Lotor na kríži prosil Krista: „Ježiš, rozpomeň sa na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva“ (Lukáš 23,42) a hneď dostal odpoveď: Hovorím ti dnes (teraz, keď v ponížení a útrapách visím na kríži), že budeš so mnou v raji. Boháč sa však modlil k Abrahámovi a jeho prosba nebola vypočutá. Len Kristus je vyvýšený ako „Vodca a Spasiteľ, aby daroval Izraelu pokánie a odpustenie hriechov“ (Skutky apoštolov 5,31). „V nikom inom niet spásy“ Skutky apoštolov 4,12.KP 204.4

Boháč strávil celý život uspokojovaním svojich sebeckých záľub a príliš neskoro si uvedomil svoju nerozvážnosť, pričom si spomenul na bratov, ktorí budú ďalej žiť roztopašne, ako žil aj on. Preto žiadal: „Prosím ťa, otče, pošli ho (Lazara) do domu môjho otca. Mám totiž piatich bratov. Nech im vydá svedectvo, aby sa aj oni nedostali na toto miesto múk. A Abrahám mu odpovedal: Majú Mojžiša a prorokov, nech ich poslúchajú. Ale on vravel: Nie, otec Abrahám, ale ak príde niekto z mŕtvych, budú sa kajať. Odpovedal mu: Ak neposlúchajú Mojžiša a prorokov, nedajú sa presvedčiť, ani keby niekto vstal z mŕtvych“ Lukáš 16,27-37.KP 205.1

Na boháčovu žiadosť, aby jeho bratia dostali ďalší dôkaz, prišla odpoveď, že aj keby ho dostali, ani ten by ich nepresvedčil. Nerozvážny boháč akoby vytýkal Bohu: Keby si ma bol upozornil, nemusel som teraz byť tu. Abrahám dal v podobenstve na túto prosbu odpoveď: Tvoji bratia boli dostatočne varovaní. Potrebné svetlo dostali, ale nechceli vidieť; pravda zaznela, ale oni ju nechceli počuť.KP 205.2

„Neposlúchajú Mojžiša a prorokov, nedajú sa presvedčiť, ani keby niekto vstal z mŕtvych.“ Dejiny židovského národa dokázali pravdivosť tohto výroku. Kristovým posledným a vrcholným divom bolo vzkriesenie Lazara z Betánie, ktorý bol štyri dni mŕtvy. Židia teda dostali obdivuhodný dôkaz Spasiteľovho božstva, ale odmietli ho. Lazar vstal z mŕtvych a priniesol im svedectvo, oni však zostali slepí a hluchí voči všetkým dôkazom, a dokonca ho chceli usmrtiť. (Pozri Ján 12,9-11.)KP 205.3

V Písme nám Boh oznámil všetko, čo potrebujeme na spasenie. Kristus vlastne povedal: Nech sa pridŕža týchto svedectiev. Keď neposlúchajú Boží hlas, ktorý hovorí z Písma, nedbali by ani na slová svedka vzkrieseného z mŕtvych.KP 206.1

Kto poslúcha Mojžiša a prorokov, nebude žiadať väčšie svetlo, než je to, ktoré Boh už dal. No ak ľudia toto svetlo zavrhujú a nevážia si poskytnuté príležitosti, neposlúchnu, ani keby k nim prišiel s posolstvom niekto z mŕtvych. Ani taký dôkaz by ich nepresvedčil. Tí, čo zavrhujú zákon a prorokov, zatvrdzujú si srdcia až tak, že zavrhnú všetko svetlo.KP 206.2

Rozhovor medzi Abrahámom a bývalým boháčom je obrazný. Poučný je v tom, že Boh dopriava každému dostatok svetla, aby mohol plniť zverené povinnosti. Zodpovednosť človeka je úmerná prednostiam a príležitostiam, ktoré dostal. Každý má od Boha potrebné poznanie a milosť, aby mohol pracovať v Božom diele. Ak nerobí to, čo má vykonať pri malom svetle, väčšie svetlo zjaví už len jeho neveru a premárnené požehnanie. „Kto je verný v malom, je verný aj vo veľkom, kto je nespravodlivý v malom, je nespravodlivý aj vo veľkom“ Lukáš 16,10. Ak niekto odmieta prijať Božie svetlo, ktoré prišlo prostredníctvom Mojžiša a prorokov, a žiada nejaký zázrak, ten sa nedá presvedčiť, ani keby mu Pán splnil jeho prianie.KP 207.1

Podobenstvo o boháčovi a Lazarovi ukazuje, ako Boh hodnotí ľudí, ktorých predstavujú títo dvaja muži. Byť bohatým nie je hriech, ak sa bohatstvo nezískalo nespravodlivo. Boháč nebude odsúdený preto, že mal majetok. Boží súd ho však neminie, ak zverené prostriedky sebecky premárni. Oveľa lepšie by urobil, keby si peniaze ukladal v nebi tak, že by ich používal na konanie dobra. Smrť nič nevezme tomu, kto takto získava večné bohatstvo. Kto však hromadí majetok len pre seba, ten si z neho nič nevezme do neba. Správal sa ako neverný hospodár. Počas života sa tešil z majetku a sebecky ho užíval, ale zabúdal na povinnosť voči Bohu, nezabezpečil si nebeský poklad.KP 207.2

Boháč s toľkými prednosťami mal zúročiť svoje dary tak, aby ho jeho dielo duchovne obohatilo a aby malo zmysel pre večnosť. Cieľom vykúpenia nie je len odstrániť hriech, ale aj vrátiť človekovi duchovné dary, o ktoré prišiel vplyvom ničivej moci hriechu. Peniaze si nemožno vziať do budúceho života, tam nie sú potrebné, ale dobré skutky vykonané na záchranu ľudí pre Krista nás predchádzajú do nebeských príbytkov. Tí, čo Božie dary len sebecky míňajú a nepomáhajú nimi svojim blížnym, ba nepodporujú ani rozmach Božieho diela vo svete, zneuctievajú svojho Stvoriteľa. Pri ich menách sú v nebeských knihách záznamy o tom, že okrádali Boha.KP 207.3

Boháč mal všetko, čo mohol získať za peniaze, nemal však bohatstvo, ktorým by mohol vyrovnať svoj dlh u Boha. Žil tak, akoby všetko, čo vlastnil, patrilo len jemu. Nedbal na Božiu výzvu a prosby trpiacich. Nakoniec prišlo volanie, ktoré nemohol prepočuť. Nepopierateľná moc, a tej sa nedá odporovať, mu prikazuje opustiť statky a odoberá mu správu nad nimi. Niekdajší boháč sa stáva úbohým chudákom. V nebi pripravené rúcho Kristovej spravodlivosti nikdy neprikryje jeho nahotu. Ten, kto kedysi nosil najskvostnejší šarlát a najjemnejšie plátno, je teraz nahý. Čas a možnosť nápravy sa skončili. Nič na svet nepriniesol a nič si z neho ani neodnesie.KP 208.1

Kristus odhrnul oponu, aby kňazom, vládcom, zákonníkom a farizejom predstavil tento obraz. Podívajte sa naň vy, čo ste bohatí na svetské statky, ale nie ste bohatí v Bohu. Nechcete sa nad touto scénou zamyslieť? Čo si ľudia často veľmi cenia, to býva pred Bohom ohavnosť. Kristus sa pýta: „Čo osoží človekovi, ak získa aj celý svet, ale svojej duši uškodí? Za čo vymení človek svoju dušu?“ Marek 8,36.37.KP 208.2