Súcit

Pri liečbe duševných chorôb je potrebná veľká múdrosť. Boľavé, choré srdce a skľúčená myseľ potrebujú láskyplnú opateru. Častokrát je to nejaký pretrvávajúci problém v rodine, ktorý ako rakovina zožiera človeka a oslabuje životné sily. Niekedy sú to výčitky svedomia za vykonaný hriech, ktoré podkopávajú ľudské sily a rozpolcujú myseľ človeka. Týmto nemocným môžeme pomôcť len láskyplným súcitom. Lekár si musí získať ich dôveru a potom im poukázať na veľkého Lekára. Ak mu uveria a budú dôverovať, že on sa ich ujal, prinesie to úľavu mysli a často i zdravie telu.CZ 174.2

Súcit a ohľaduplnosť sú pre chorých často lepším liekom než tá najodbornejšia liečba poskytnutá chladným a nevšímavým spôsobom. Ak lekár prichádza k lôžku pacienta ľahostajne a bez osobného záujmu, ak slovom alebo činom budí dojem, že tento prípad nevyžaduje zvláštnu pozornosť a ponecháva pacienta jeho vlastným úvahám, jednoznačne mu tým ubližuje. Pochybnosti a malomyseľnosť, ktoré vyvolal svojím necitlivým správaním, často zmaria účinok liekov, ktoré predpísal.CZ 174.3

Keby sa lekári vedeli vžiť do situácie pacienta, ktorý sa cíti ponížený a v dôsledku utrpenia má oslabenú vôľu, ktorý túži po súcite a istote, boli by vnímavejší k jeho pocitom. Ak sa láska a súcit, ktoré Kristus prejavoval chorým, spoja s lekárovými odbornými vedomosťami a skúsenosťami, už len jeho prítomnosť bude požehnaním.CZ 175.1

Otvorenosť vo vzťahu k pacientovi v ňom vzbudzuje dôveru, ktorá sa v nemalej miere podieľa na uzdravení. Sú lekári, čo si myslia, že je dobré nepovedať pacientovi pravdu o jeho chorobe. Obávajú sa, že by ho to rozrušilo a zmalomyseľnilo. Preto mu stále dávajú falošnú nádej na uzdravenie. Pacient ešte aj zomiera bez toho, aby ho upozornili na hroziace nebezpečenstvo. Nie je to múdre správanie. Nemusí byť vždy najlepšie vysvetliť pacientovi všetko, čo mu hrozí. Mohlo by ho to znepokojiť a spomaliť, možno aj prekaziť liečebný proces. Úplnú pravdu nemôžeme povedať ani tým, ktorí si ťažkosti privolali sami svojou predstavivosťou. Mnohí z nich sú totiž nerozumní a nedokážu sa ovládať. O sebe i o druhých majú svoje vlastné predstavy nezodpovedajúce pravde. Pre nich sú však skutočnosťou. Ich opatrovatelia im preto majú prejavovať stálu láskavosť, vytrvalú trpezlivosť a ohľaduplnosť. Keby týmto pacientom povedali pravdu, niektorých by sa to dotklo a iných by to zmalomyseľnelo. Kristus povedal svojim učeníkom: „Ešte vám mám toho veľa povedať, ale teraz to nemôžete zniesť.“ Ján 16,12. Aj keď pravdu nemusíme povedať vždy a v každom prípade, nikdy nie je nutné ani ospravedlniteľné klamať. Lekár alebo zdravotná sestra by nikdy nemali hľadať zámienky ako nepovedať pravdu. S tým, kto tak robí, Boh nemôže spolupracovať. Ak lekár stratil dôveru svojich pacientov, premrhal jeden z najúčinnejších prostriedkov na ich uzdravenie.CZ 175.2