9. kapitola — Sedem diakonov

„V tých dňoch, keď počet učeníkov rástol, Helenisti začali šomrať na Hebrejov, že pri každodennom obsluhovaní zanedbávajú ich vdovy“ Skutky apoštolov 6,1.SA 56.1

Členovia ranej cirkvi pochádzali z rôznych spoločenských vrstiev a národností. V čase vyliatia Ducha Svätého na Turíce „v Jeruzaleme boli Židia, nábožní ľudia zo všetkých národov, čo sú pod nebom“ Skutky apoštolov 2,5. Spolu s veriacimi Židmi prišli do Jeruzalema aj poniektorí Židia, známi ako Helenisti. Už dlhší čas bola medzi nimi a Židmi z Palestíny nedôvera, ba až nepriateľstvo.SA 56.2

Srdcia tých, čo sa pod vplyvom apoštolov obrátili, boli poddajné a navzájom ich spájala kresťanská láska. Napriek bývalým predsudkom žili medzi sebou v zhode. Satan vedel, že kým budú jednotní, šírenie evanjelijnej pravdy sa nezastaví, a preto sa snažil vyťažiť niečo z ich bývalého spôsobu zmýšľania v nádeji, že do cirkvi zaseje semeno rozkolu.SA 56.3

Tak sa stalo, že prírastkom počtu učeníkov sa nepriateľovi podarilo vzbudiť podozrenie u tých, čo už boli zvyknutí žiarlivo hľadieť na spoluveriacich a vynachádzať chyby na svojich duchovných vodcoch. „Helenisti začali reptať na Hebrejov.“ Dôvodom nespokojnosti bolo údajné zanedbávanie gréckych vdov pri každodennom rozdeľovaní podpory. Takáto nerovnosť by nezodpovedala Duchu evanjelia a satanovi sa teraz podarilo vzbudiť podozrenie. Bezodkladne bolo treba urobiť všetko pre to, aby sa odstránila každá príčina nespokojnosti a nepriateľ nemohol jasať vo svojom úsilí rozdeliť veriacich.SA 56.4

Skúsenosť Ježišových učeníkov prechádzala krízou. Pod rozvážnym vedením apoštolov, ktorých v práci zjednocovala moc Ducha Svätého, dielo zverené evanjelistom sa rýchlo rozmáhalo. Veriacich členov ustavične pribúdalo a tento početný rast stále viac zaťažoval predstaviteľov cirkvi. Zodpovedne plniť povinnosti bez ohrozenia budúceho úspechu cirkvi presahovalo sily jednotlivca, ba aj skupiny ľudí. Zodpovednosti, ktoré pri vzniku cirkvi tak verne znášali len podaktorí, bolo treba rozdeliť. Musel sa urobiť dôležitý krok na zdokonalenie evanjelijného poriadku v cirkvi tým, že niektoré z povinností budú zverené iným členom.SA 56.5

Apoštolovia zvolali zástupcov veriacich, aby pod vedením Ducha Svätého navrhli plán účinnejšej organizácie všetkých výkonných síl v cirkvi. Vyhlásili, že nadišiel čas, aby sa starostlivosť o chudobných, ako aj ďalšie s tým súvisiace povinnosti zverili iným, a duchovných vodcov, ktorí dohliadajú na cirkev, treba uvoľniť na zvestovanie evanjelia. Radili: „Preto si, bratia, vyhliadnite spomedzi seba sedem osvedčených mužov, plných Ducha a múdrosti, a na túto úlohu ich ustanovíme. My sa budeme celkom venovať modlitbe a službe slova“ Skutky apoštolov 6,3.4. Celé zhromaždenie túto radu poslúchlo. Modlitbou a kladením rúk vybrali sedem mužov a slávnostne im uložili plniť povinnosti diakonov.SA 57.1

Postupne sa ukázalo, že toto ustanovenie siedmich mužov, ktorí mali dohliadať na zvláštne úseky diela, bolo veľmi blahodarným rozhodnutím pre cirkev. Títo pomocníci starostlivo dbali o osobné potreby jednotlivých členov, ako aj o celkový finančný stav cirkvi. Svojím prezieravým postupom a zbožným príkladom významne pomohli spolupracovníkom v snahe o zjednotenie rôznych záujmov cirkvi.SA 57.2

Po krátkom čase sa ukázalo, že tento krok zodpovedal Božiemu zámeru a osvedčil sa ako užitočný. „Božie slovo sa šírilo a počet učeníkov v Jeruzaleme veľmi rástol. Aj veľa kňazov poslušne prijalo vieru“ Skutky apoštolov 6,7. Táto žatva zachránených bola dôsledkom nielen uvoľnenia apoštolov pre misijnú prácu, ale aj veľkej horlivosti a úsilia siedmich vybraných diakonov. Tým, že títo bratia mali na starosti potreby chudobných, nijako neboli zbavení možnosti poúčať ľudí o viere. Naopak, boli celkom spôsobilí viesť záujemcov k pravde a túto prácu konali veľmi zodpovedne a úspešne. Raná cirkev mala stále viac práce. Kdekoľvek boli úprimní ľudia ochotní slúžiť Bohu, tam bolo treba zakladať strediská duchovnej osvety a požehnania. Evanjelium sa malo rozšíriť po celom svete. Poslovia kríža mohli toto dôležité poslanie splniť len vtedy, keď zostanú zjednotení a dokážu svetu, že sú jedno s Kristom v Bohu. Či ich božský Učiteľ neprosil Otca: „Tých, čo si mi dal, zachovaj vo svojom mene, aby boli jedno ako my“? Či o svojich učeníkoch nepovedal: „Svet ich nenávidel, pretože nie sú zo sveta“? Či sa za nich neprihováral u Otca, „aby boli dokonale jedno“, „aby svet uveril, že si ma ty poslal“? Ján 17,11.14.23.21. Ich duchovný život a sila záviseli od úzkeho spojenia s tým, ktorý ich povolal zvestovať evanjelium.SA 57.3

Učeníci mohli očakávať sprievodnú pomoc Ducha Svätého a spoluprácu nebeských anjelov, len keď boli spojení s Kristom. Pomocou týchto božských síl mohli pred svetom vystupovať ako jednotný front a zvíťaziť v boji, ktorý museli ustavične viesť proti mocnostiam temna. Ak budú aj naďalej postupovať jednotne, nebeskí poslovia ich budú predchádzať, ľudia budú pripravení prijať pravdu a mnohí prídu ku Kristovi. Ak zostanú jednotní, cirkev bude „krásna ako spln mesiaca, jasná ako slnko, hrozná ako šíky pod koruhvou“ Pieseň Šalamúnova 6,l0. Nič nezadrží jej postup. Cirkev pôjde od víťazstva k víťazstvu a slávne splní svoje božské poslanie – zvestovanie evanjelia svetu.SA 58.1

Organizácia cirkevného zboru v Jeruzaleme mala byť vzorom organizovania cirkevných zborov všade tam, kde poslovia pravdy získajú ľudí pre evanjelium. Komu bola zverená zodpovednosť za činnosť cirkvi všeobecne, nemal nad Božím dedičstvom vládnuť, ale „Božie stádo“ pásť a byť „vzorom stádu“ 1. Petra 2,3. Diakoni mali byť „osvedčení muži, plní Ducha a múdrosti“ Skutky apoštolov 6,3. Títo muži mali svojím postavením spoločne chrániť právo a obhajovať ho neoblomne a rozhodne. Len tak mohli mať zjednocujúci vplyv na celú cirkev.SA 58.2

Keď sa neskôr v dejinách ranej cirkvi v rôznych častiach sveta z jednotlivých skupín veriacich utvorili zbory, cirkevná organizácia sa ďalej zdokonalila, aby sa zachoval poriadok a súladná činnosť. Každý člen bol nabádaný čo najlepšie plniť svoju povinnosť. Každý mal rozvážne zúročovať dary, ktoré dostal. Duch Svätý niektorých veriacich mimoriadne obdaril – „jedných ustanovil za apoštolov, druhých za prorokov, tretích za učiteľov, potom ľudí divotvornej moci, ďalej s darom uzdravovať, pomáhať, spravovať a hovoriť neznámymi jazykmi“ 1. Korinťanom 12,28. Všetci však mali súladne spolupracovať.SA 58.3

„Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý. Aj služby sú rozličné, ale Pán je ten istý. A rozličné sú aj účinky, ale Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých, je ten istý. Každý však dostáva dary Ducha na všeobecný úžitok. Jeden dostáva skrze Ducha slovo múdrosti, iný podľa toho istého Ducha slovo poznania, iný vieru v tom istom Duchu a iný v tom istom Duchu dar uzdravovať, iný schopnosť robiť zázraky, iný prorokovať, iný rozlišovať duchov, iný dar rozličných jazykov a iný vysvetľovať jazyky. Ale toto všetko pôsobí jeden a ten istý Duch, ktorý rozdeľuje každému, ako chce. Lebo ako je jedno telo a má mnoho údov, ale všetky údy tela sú jedno telo, hoci je ich mnoho, tak aj Kristus“ 1. Korinťanom 12,4-12.SA 58.4

Na tých, čo sú povolaní viesť Božiu cirkev na zemi, spočíva veľká zodpovednosť. Za čias Božej vlády (teokracie), keď Mojžiš mal uniesť také ťažké bremeno, že by bol pod ním čoskoro zahynul, dostal radu od svojho svokra Jetra, aby zodpovednosť uvážene rozdelil: „Ty zastupuj ľud pred Bohom, ty prednášaj ich spory Bohu, upozorňuj ich na ustanovenia i zákony a oboznamuj ich s cestou, po ktorej majú ísť, i s činmi, ktoré majú konať.“ Jetro ďalej radil, aby Mojžiš vyhliadol a ustanovil mužov „za tisícnikov, stotníkov, päťdesiatnikov a desiatnikov“. „Mali to byť muži schopní, plní Božej bázne, muži verní, ktorí nenávidia úplatky.“ Tí mali „súdiť ľudí v každom čase“ a pomôcť Mojžišovi znášať veľkú zodpovednosť tým, že mu ušetria riešenie mnohých menej dôležitých záležitostí, o ktorých by mohli uvážlivo rozhodnúť zasvätení pomocníci (2. Mojžišova 18,19-22).SA 59.1

Koho Božia prozreteľnosť postavila na vedúce a zodpovedné miesto v cirkvi, mal by svoj čas a schopnosti venovať riešeniu závažnejších záležitostí, ktoré vyžadujú zvláštnu múdrosť a veľkorysosť. Nie je Božím zámerom, aby takí ľudia vybavovali malicherné záležitosti, na ktoré stačia iní pracovníci. Jetro navrhol Mojžišovi: „Každý väčší prípad nech prinesú pred teba a každý menší prípad nech rozsúdia oni a uľahčí sa ti, keď to budú znášať s tebou. Ak to budeš takto robiť, a aj Boh ti to prikazuje, budeš môcť vydržať a všetok tento ľud príde na svoje miesto v pokoji“ 2. Mojžišova 18,22.23.SA 59.2

Mojžiš si podľa tohto návrhu „vyvolil schopných mužov z celého Izraela a dal ich za predákov ľudu, za tisícnikov, stotníkov, päťdesiatnikov, desiatnikov; tí súdili ľudí v každom čase: ťažšie prípady prinášali Mojžišovi a každý menší prípad rozsudzovali oni“ 2. Mojžišova 18,25.26.SA 59.3

Keď Mojžiš neskôr volil sedemdesiat starších, ktorí mali spolu s ním znášať vodcovské zodpovednosti, veľmi pozorne dbal o to, aby títo pomocníci boli ľudia čestní, rozvážni a skúsení. Keď týchto ľudí uvádzal do služby, zmienil sa o niektorých vlastnostiach, ktoré musí mať každý, kto chce byť múdrym vodcom cirkvi. Mojžiš povedal: „Vypočujte svojich súkmeňovcov a súďte spravodlivo, či už má niekto spor so súkmeňovcom, alebo s cudzincom, neberte ohľad na osobu pri súde, vypočujte tak malého, ako veľkého, nebojte sa nikoho, lebo súd patrí Bohu!“ 5. Mojžišova 1,16.17.SA 59.4

Kráľ Dávid dal na konci svojej vlády dôležitý pokyn tým, čo za jeho čias zodpovedali za dielo. Pri tej príležitosti zhromaždil do Jeruzalema „všetkých izraelských hodnostárov, kmeňových vodcov, veliteľov oddielov, ktorí obsluhovali kráľa, tisícnikov a stotníkov, ďalej správcov všetkého majetku a kráľovho stáda, svojich synov, komorníkov a všetkých udatných mužov“. Tento zostarnutý kráľ ich slávnostne žiadal „pred očami celého Izraela, zhromaždenia to Hospodinovho, a za prítomnosti nášho Boha: Zachovávajte a skúmajte všetky prikázania Hospodina svojho Boha“ 1. Paralipomenon 28,1.8.SA 60.1

Šalamúnovi, ktorý bol povolaný zastávať krajne zodpovedné postavenie, Dávid dal zvláštnu radu: „Ty však, Šalamún, syn môj, poznaj Boha svojho otca a slúž mu celým srdcom a ochotnou dušou, lebo Hospodin skúma všetky srdcia a pozná každý spôsob myslenia. Ak ho budeš hľadať, dá sa ti nájsť; ale ak ho opustíš, zavrhne ťa navždy. Pochop teda, že si ťa zvolil Hospodin... Vzmuž sa“ 1. Paralipomenon 28,9.10.SA 60.2

Tie isté zásady zbožnosti a spravodlivosti, podľa ktorých sa za čias Mojžiša a Dávida mali správať predstavitelia Božieho ľudu, zostali platnými zásadami aj pre tých, ktorým mal byť zverený dohľad nad Božou novovzniknutou cirkvou v dobe evanjelia. Pri zavádzaní organizačného poriadku vo všetkých cirkevných zboroch a pri voľbe vhodných mužov na vedúce miesta, apoštolovia mali na zreteli vznešené starozmluvné zásady riadenia. Dbali o to, aby budúci zodpovedný predstaviteľ cirkvi bol „bez úhony, nie pyšný, hnevlivý, pijan, bitkár, ani žiadostivý mrzkého zisku, ale pohostinný, láskavý, triezvy, spravodlivý, nábožný, zdržanlivý, taký, ktorý sa drží spoľahlivého slova podľa učenia, aby bol schopný aj povzbudzovať v zdravom učení, aj usvedčovať tých, čo protirečia“ Títovi 1,7-9.SA 60.3

Poriadok zavedený v ranej kresťanskej cirkvi jej umožňoval jednotný postup vpred ako dobre vycvičenej armáde v Božej výzbroji. Aj keď skupiny veriacich boli rozptýlené na rozľahlom území, boli to údy jedného tela, pracovali jednotne a súladne. Ak v niektorom miestnom cirkevnom zbore vznikli nezhody, ako to bolo neskôr v Antiochii a inde, a veriaci sa medzi sebou nemohli zhodnúť, tieto spory sa nesmeli stať príčinou rozkolu cirkvi, ale boli prednesené na všeobecnom zhromaždení veriacich, na ktorom sa zišli určení zástupcovia rôznych miestnych zborov a v ktorom hlavnú zodpovednosť niesli apoštolovia a starší. Jednotným postupom všetkých bolo možno čeliť satanským útokom namiereným proti odľahlým cirkevným zborom a súčasne sa marili plány nepriateľa na rozštiepenie a zničenie cirkvi.SA 60.4

„Lebo Boh nie je Bohom neporiadku, ale pokoja“ 1. Korinťanom 14,33. Žiada, aby sa aj dnes pri správe cirkevných záležitostí zachoval poriadok a určitý systém ako kedysi v minulosti. Chce, aby sa jeho dielo konalo dôkladne a presne, aby naň mohol dať pečať svojho súhlasu. Kresťan sa má spojiť s kresťanom, zbor so zborom, ľudský nástroj má spolupracovať s Božím, každá zložka má byť podriadená Duchu Svätému a všetci majú jednotne svetu hlásať radostnú zvesť o Božej milosti.SA 61.1