“Ja vám však hovorím: Neprotivte sa zlému! Naopak: tomu, kto ťa udrie po pravom líci, nastav aj ľavé.” Matúš 5,39.

Častý kontakt s rímskymi vojakmi bol stálou príčinou podráždenosti Židov. Na rôznych miestach v celom Judsku a v Galilei sídlili vojenské posádky a ich prítomnosť pripomínala ľuďom poníženie národa. S roztrpčením počúvali prenikavé zvuky poľníc a sledovali, ako sa vojenské oddiely radia pod rímsku zástavu a vzdávajú poctu tomuto symbolu moci Ríma. Nenávisť ľudu roznecovali časté nedorozumenia medzi obyvateľmi a vojakmi. Neraz sa stávalo, že rímsky úradník, ktorý sa v sprievode vojenskej stráže ponáhľal z jedného miesta na druhé, zvolal židovských roľníkov pracujúcich na poli a prinútil ich, aby mu náklad vytiahli do kopca alebo mu poskytli nejakú inú pomoc či službu. Bolo to v súlade s rímskym právom a zvyklosťami. Odmietnuť takú žiadosť znamenalo vystaviť sa hrubým nadávkam a násilnostiam. Každým dňom sa v ľuďoch prehlbovala túžba zvrhnúť rímske jarmo. Vzbura rezonovala najmä medzi drsnými a smelými Galilejčanmi. V blízkom pohraničnom meste Kafarnaume sídlila rímska posádka. Pri Reči na vrchu si Ježišovi poslucháči všimli skupinu rímskych vojakov a zatrpknuto si uvedomovali pokorenie Izraela. Ľud túžobne hľadel na Krista v nádeji, že on je povolaný pokoriť pýchu Ríma.MB 73.6

Keď Ježiš videl tváre tých, čo od neho čakali pomoc, zosmutnel. Všimol si, ako ich ovláda duch pomsty a neskrotná túžba po moci, aby mohli rozdrviť svojich utláčateľov. S bôľom ich napomínal, aby sa k nepriateľovi nesprávali tak, ako sa nepriateľ správa k nim, ale aby tomu, kto ich „udrie po pravom líci, nastavili aj ľavé“.MB 74.1

Ježiš im pripomenul starozmluvný výrok. Je síce pravda, že v Božom zákone, ktorý dal Boh svojmu ľudu prostredníctvom Mojžiša, je aj zásada „oko za oko, zub za zub“ (3. Mojžišova 24,20), ale tento príkaz platil pre súdy a nikto nemal právo pomstiť sa, pretože Pán prikázal: „Nehovor: Odplatím sa za zlé!“ „Nehovor: Ako mne spravil on, tak ja spravím jemu.“ „Neteš sa, ak padne tvoj nepriateľ.“ „Keď je tvoj nepriateľ hladný, nakŕm ho chlebom, ak je smädný, napoj ho vodou.“ Príslovia 20,22; 24,29.17; 25,21.MB 74.2

Celý pozemský život Krista bol stelesnením tejto zásady. Náš Spasiteľ opustil nebeský domov, aby priniesol chlieb života svojim nepriateľom. Hoci ho ľudia hanili a prenasledovali od narodenia až po hrob, odplácal sa im len svojou odpúšťajúcou láskou. Vo výroku proroka Izaiáša čítame vlastne Ježišove slová: „Telo som nastavil tým, ktorí ma bili, a líca tým, ktorí mi trhali bradu; tvár som si neukryl pred potupou a slinou.“ „Strápený pokorne trpel a neotvoril ústa ako baránok vedený na zabitie a neotvoril ústa ako ovca, ktorá umĺkne pred svojimi strihačmi.“ Izaiáš 50,6; 53,7. Z golgotského kríža znela vo všetkých vekoch jeho modlitba, ktorou sa prihováral u Otca za svojich vrahov, spolu so slovami nádeje umierajúcemu lotrovi.MB 75.1

Kristus žil v stálej prítomnosti Otca, a preto všetko, čo ho v živote stretlo, pochádzalo z večnej Lásky a svetu bolo požehnaním. V tom bol zdroj jeho útechy a v tom máme nachádzať útechu aj my. V kom je Duch Kristov, ten vlastne prebýva v Kristovi. Úder namierený proti veriacemu v Krista dostáva Spasiteľ, ktorý ho chráni svojou prítomnosťou. Nemusí odporovať zlu, pretože jeho ochranou je Kristus. Nech naňho doľahne čokoľvek, Kristus to dovolil. Kresťana nemôže zasiahnuť nič, čo nedovolí náš Pán; „všetko“, čo dopustí on, „slúži na dobro tým, ktorí milujú Boha“. Rimanom 8,28.MB 75.2

„Tomu, kto sa chce s tebou súdiť a vziať ti spodné rúcho, nechaj aj plášť. Ak ťa bude dakto nútiť k službe na jednu míľu, choď s ním dve.“ Matúš 5,40.41.MB 75.3

Ježiš radil svojim učeníkom, aby sa nebúrili proti požiadavkám vrchnosti, ale aby urobili viac, než sa od nich požaduje. Majú splniť povinnosť, na ktorú stačia, aj keby presahovala požiadavky zákonov krajiny. Zákon, ktorý dal Boh prostredníctvom Mojžiša, žiada ohľaduplnosť voči chudobným. Keď chudobný človek sľúbil dať svoj odev ako záloh alebo záruku na dlh, veriteľ nesmel vojsť do jeho domu a odev vymáhať. Musel naň počkať na ulici, kam mu dlžník záloh prinesie a pri západe slnka mu ho musel bezpodmienečne vrátiť (pozri 5. Mojžišova 24,10-13). V Kristovej dobe sa málo dbalo o tieto humánne ustanovenia. Spasiteľ však radil svojim učeníkom, aby rozhodnutia súdu prijali, aj keby presahovali rámec Mojžišovho zákona. Mali sa podriadiť aj vtedy, keby súd žiadal časť ich odevu. Mali dať veriteľovi nielen to, čo mu patrí, ale viac, než mohol podľa súdneho rozhodnutia žiadať. Ježiš povedal: „Tomu, kto sa chce s tebou súdiť a vziať ti spodné rúcho, nechaj aj plášť.“ Matúš 5,40. Keď ťa bude niekto nútiť, aby si s ním šiel míľu, choď s ním dve.MB 75.4

Ježiš potom pokračoval: „Kto ťa prosí, tomu daj a neodvracaj sa od toho, kto si chce od teba požičať.“ Matúš 5,42. Podobne učil aj Mojžiš: „Nezatvrdzuj svoje srdce a nezatváraj ruku pred svojím chudobným bratom, ale štedro mu otvor svoju ruku a požičaj mu nadostač toho, v čom má nedostatok!“ 5. Mojžišova 15,7.8. Tieto slová objasňujú zmysel Spasiteľovho výroku. Kristus nás neučí dávať bez rozdielu všetkým, čo prosia o pomoc, ale hovorí: „Požičaj nadostač toho, čoho má nedostatok!“ Ide však skôr o dar než o pôžičku. Veď máme „požičiavať a nič za to nečakať.“ Lukáš 6,35.MB 76.1