“Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im.” Matúš 7,12.

K uisteniu, že Boh nás miluje, pripojil Ježiš príkaz vzájomnej lásky ako zrozumiteľnej zásady týkajúcej sa všetkých medziľudských vzťahov.MB 136.3

Židov zaujímalo len to, čo majú dostať. Starali sa len o to, ako si zabezpečiť moc, úctu a službu. Kristus však učí, že našou starosťou nemá byť, koľko dostaneme, ale koľko my môžeme dať. Mieru našich povinností voči iným nájdeme v tom, čo pokladáme za ich povinnosti voči nám.MB 136.4

Vo svojom styku s inými si predstavte seba na ich mieste. Vžite sa do ich pocitov, ťažkostí, sklamaní, radostí a zármutkov. Stotožňujte sa s nimi a zaobchádzajte s nimi tak, ako by ste chceli, aby oni zaobchádzali s vami. Toto je skutočné pravidlo čestnosti a len inak vyjadrené prikázanie: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého.“ Matúš 22,39. A to je podstata učenia prorokov. Je to nebeská zásada a rozvinie sa v živote každého, kto sa ňou nechá viesť.MB 136.5

Toto zlaté pravidlo je zásadou skutočnej zdvorilosti a jeho najvernejším zobrazením je Ježišov život a jeho povaha. Aká miernosť a krása vyžarovali v každodennom živote nášho Spasiteľa! Aká láskavosť z neho prúdila! Podobný duch sa prejaví aj v jeho nasledovníkoch. Nebeské ovzdušie bude sprevádzať všetkých, v ktorých prebýva Kristus. Ich biele rúcha čistoty budú šíriť vôňu z Pánovej záhrady. Z ich tvárí bude žiariť jeho svetlo a bude osvecovať cestu unaveným nohám.MB 137.1

Kto nemá správnu predstavu o dokonalej povahe, nemôže prejavovať Kristov súcit a jeho prívetivosť. Vplyv milosti má obmäkčiť srdce, zjemniť a očistiť city, požičať nebeský jemnocit a zmysel pre slušnosť.MB 137.2

Zlaté pravidlo má však ešte hlbší význam. Každý, kto sa stal správcom mnohorakej Božej milosti, je povolaný slúžiť tým, čo sú v nevedomosti a v temnote, tak ako by si želal sám, aby jemu slúžili, keby bol na ich mieste. Apoštol Pavel povedal: „Som dlžníkom Grékom aj Negrékom, múdrym aj nerozumným.“ Rimanom 1,14. So všetkým, čo sme smeli poznať o Božej láske, ako aj s darmi Božej milosti, ktoré nás obohatili, sme povinní rozdeliť sa s najúbohejšími a najzaostalejšími ľuďmi.MB 137.3

Podobne je to aj s darmi a požehnaniami tohto života. Miera nášho nadbytku je však aj mierou našej podlžnosti voči tým, čo dostali menej. Dostatok životných potrieb a primerané pohodlie nás priam vyzývajú, aby sme sa nezabudli postarať o trpiacich a chorých, o vdovy a siroty práve tak, ako by sme si priali, aby sa ľudia starali o nás, keby sme sa ocitli v ich situácii.MB 137.4

V podstate s rovnakou pravdou, akú hlása zlaté pravidlo, sa stretávame v inom Ježišovom výroku: „Akou mierou meriate, takou bude namerané vám.“ Lukáš 6,38. Čokoľvek dobré alebo zlé urobíme iným, vráti sa nám to v podobe požehnania alebo kliatby. Čo rozdáme, to aj dostaneme. Požehnania, o ktoré sa podelíme s blížnymi, sa nám zvyčajne vracajú podobným spôsobom. Boh nás odmení za každú nezištnú obeť aj v tomto živote hojnými prejavmi svojej lásky, ktorá je základom všetkých duchovných pokladov a nebeskej slávy. Rovnako sa však vracia aj spáchané zlo. Kto odsudzoval alebo znechucoval iných, sám pocíti účinky toho, čo im spôsobil. Pocíti, čo museli vytrpieť, keď nemal s nimi dosť súcitu a lásky.MB 138.1

Boh to tak ustanovil preto, lebo nás miluje. Chce, aby sa nám sprotivila tvrdosť nášho srdca a aby sme doň prijali Spasiteľa. Namiesto zla bude z neho vychádzať dobro a čo sa zdalo byť zlorečenstvom, stane sa požehnaním.MB 138.2

Zásady zlatého pravidla sú pravými zásadami kresťanstva a všetko, čo nezodpovedá tejto úrovni, je klam. Falošné je každé náboženstvo, ktoré si neváži ľudí, ktorých si Kristus natoľko cenil, že za nich obetoval svoj život. Také náboženstvo zanedbáva ich časné potreby, utrpenie a práva. Zanedbávaním potrieb chudobných, trpiacich a hriešnych zrádzame vlastne Krista. Príčina malého vplyvu kresťanstva vo svete spočíva v tom, že ľudia sa ku Kristovmu menu hlásia len slovami, ale životom ho zapierajú. Tým sa zneuctieva Pánovo meno.MB 138.3

O apoštolskej cirkvi z čias, keď ju osvecovala sláva vzkrieseného Krista, čítame, že „nikto nepokladal za svoje nič z toho, čo mu patrilo... nikto totiž medzi nimi netrel biedu... Apoštolovia vydávali mocné svedectvo o zmŕtvychvstaní Pána Ježiša a na nich všetkých spočívala veľká milosť.“ „Deň čo deň jednomyseľne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a požívali pokrm s plesaním a s úprimným srdcom, chváliac Boha a tešiac sa priazni všetkého ľudu. A Pán pridával deň čo deň zachránených k tomuto spoločenstvu.“ Skutky apoštolov 4,32.34.33; 2,46.47.MB 138.4

Aj keby sme preskúmali nebesá i zem, nenašli by sme mocnejšiu pravdu, než je tá, ktorá sa prejavuje skutkami milosrdenstva voči tým, čo potrebujú naše porozumenie a pomoc. To je Ježišova pravda. Evanjelium môže aj dnes sprevádzať moc apoštolského obdobia, ak sa Kristovi nasledovníci budú správať podľa zásad zlatého pravidla.MB 139.1