Otcova láska

Syn bol ešte ďaleko od domu, keď Otec zahliadol tuláka a predstava prvého okamihu sa týkala jeho odbojného syna, ktorý ho pred rokmi opustil a odišiel cestou nespútanej hriešnosti. Znova sa ozval otcovský cit. Napriek všetkým znakom synovej spustlosti otec rozpoznal svoj obraz. Nečakal, kým k nemu príde syn, ale ponáhľal sa mu v ústrety. Otec mu nič nevyčítal, ale s hlbokým súcitom a ľútosťou nad tým, že si svojím hriešnym životom pripravil toľko utrpenia, šiel mu prejaviť svoju lásku a podať dôkaz svojho odpustenia.1PS 217.1

Ani zúbožený zjav syna či zhýralý výzor ako svedectvo premárneného života, ba ani žobrácke oblečenie a bosé nohy nebránili otcovi, aby prejavil hlboký súcit, keď mu syn kajúcne padol k nohám. Otec netrval na svojej dôstojnosti, nič od syna nevyžadoval. Nevracal sa do hriešnej minulosti syna, aby mu dal pocítiť, ako nízko padol. Zdvihol ho a pobozkal. Svoje nevďačné dieťa privinul na hruď a jeho takmer nahé telo priodial drahým rúchom. Tak vrelo a súcitne ho objímal, že keby syn bol aj niekedy pochyboval o dobrote a láske svojho otca, teraz už nemohol. Aj keď pri rozhodovaní o návrate do otcovského domu cítil svoju hriešnosť, po tomto prijatí si ešte bolestnejšie uvedomoval nevďačnosť svojho správania. Jeho srdce, predtým pokorené, bolo teraz skormútené, pretože hlboko zranil otcovu lásku.1PS 217.2

Kajúcny a vyľakaný syn, ktorý sa obával, že bude odmietnutý, nebol pripravený na také prijatie. Dobre vedel, že si to nezaslúži, a preto svoj hriech vzbury voči otcovi doznal takto: „Otec, zhrešil som proti nebu a proti tebe a nie som viac hoden menovať sa tvojím synom.“ Lukáš 15,21. Prosil len o možnosť zostať mu sluhom. Otec však nariadil sluhom, aby sa k jeho synovi správali úctivo a aby ho zaodiali, ako by mu vždy bol len poslušným synom.1PS 217.3