V Getsemane

Keď sa Kristus modlil v Getsemanskej záhrade, duševná úzkosť mu vyvolala kvapky krvavého potu. Tu ho skľučovala hrôza temnoty. Doliehali naňho hriechy celého sveta. Trpel za človeka, na jeho mieste ako priestupník Otcovho zákona. Bol vo veľkom pokušení; Božie svetlo sa mu strácalo a obklopovala ho moc temna. V duševnej úzkosti ležal na chladnej zemi. Vedome prežíval Otcov hnev. Vzal kalich utrpenia od úst trpiaceho ľudstva a rozhodol sa vypiť ho sám. Namiesto neho dal ľuďom kalich požehnania. Hnev, ktorý mal zasiahnuť človeka, dopadol teraz na Krista. Tajomný kalich sa mu teraz v rukách zachvel. Ježiš sa často utiekal do Getsemane, aby sa tu s učeníkmi modlil. Všetci dobre poznali toto posvätné zátišie. Aj Judáš vedel, kam má zaviesť vražedný zástup, aby mohol zradiť Ježiša a vydať ho do bezbožných rúk. Nikdy predtým Spasiteľ nenavštívil toto miesto s takým zármutkom v srdci. Nebolo to telesné utrpenie, čo zvieralo srdce Božieho Syna a nútilo ho vysloviť v prítomnosti svojich učeníkov tie bôľne slová: „Veľmi smutná je mi duša až na smrť. Zostaňte tu a bdejte so mnou!“ Matúš 26,38.1PS 159.1

Odišiel na chvíľu od svojich učeníkov, padol na tvár a modlil sa. V smrteľnom zápase prosil: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. Avšak nie ako ja chcem, ale ako ty.“ Matúš 26,39.1PS 159.2

Hriechy hynúceho sveta spočívali na ňom a premáhali ho. Vedel, že jeho Otec sa pre hriech hnevá, a toto vedomie mu trhalo srdce v smrteľnom zápase. Z jeho čela vyvolalo krvavý pot, ktorý stekal po vyblednutej tvári, padal na zem a zvlažoval ju.1PS 159.3