Bola som upozornená na Dávida, ako prosí, aby ho Pán v starobe neopustil, a pochopila som, prečo sa tak vážne modlil. Videl totiž, že väčšina starcov okolo neho boli samí nešťastníci a že u nich s rokmi mimoriadne pribúdalo neradostných povahových čŕt. Ak boli niektorí od prirodzenosti uzavretí a lakomí, v starobe to boli ľudia veľmi neznesiteľní. Ak šlo o žiarlivosť, podráždenosť s netrpezlivosťou, v starobe sa tieto zlé vlastnosti prejavili naplno.1PS 121.1

Dávid bol zarmútený pri pohľade na kráľov a dvoranov, ktorí – ako sa zdalo – v mužnom veku pociťovali bázeň pred Bohom, no v starobe začali podozrievať svojich najlepších priateľov a príbuzných. Neprestajne sa báli, že títo ľudia sú im naklonení len zo sebeckých pohnútok. Boli ochotní počúvať narážky či podvratné správy cudzincov o tých, ktorým mali dôverovať. Ich nespútaná podozrievavosť občas vzbĺkla bez kontroly, ak všetci nechceli súhlasiť s ich nesprávnym úsudkom. Ich lakomstvo bolo neznesiteľné. Často si mysleli, že vlastné deti a príbuzní ich chcú pripraviť o život, len aby mohli zaujať ich miesto a získať ich bohatstvo a slávu. Podozrievavosť a sebectvo posadli niektorých natoľko, že boli ochotní dať pozabíjať aj svoje deti.1PS 121.2

Dávid pozoroval, že aj keď poniektorí z nich boli v čase svojej mužnej sily spravodliví, v starobe akoby sa prestali ovládať. Podľahli satanovi a on ich znepokojoval a trápil. Kráľ videl, že Hospodin akoby mnohých starších opustil a vydal ich nepriateľom na posmech a potupu. Dávid bol hlboko pohnutý a so smútkom hľadel do budúcnosti pri pomyslení na starobu. Predstava, že by ho Boh mal opustiť a mal by byť taký nešťastný, ako boli v starobe mnohí jeho známi, ho desila. Bál sa pomyslenia, že by mal zostať Božím nepriateľom na posmech. Tiesnený bremenom svojich obáv čo najúprimnejšie prosí: „Nezavrhuj ma v čase staroby, keď mi ubúda síl, neopúšťaj ma!“ „Bože, učil si ma od mladosti a ja dosiaľ hlásam tvoje predivné skutky. Ani keď zostarnem a zošediviem, neopúšťaj ma, Bože, kým neoboznámim s tvojím mocným ramenom všetky budúce pokolenia.“ Žalm 71,9.17.18. Dávid veľmi živo pociťoval potrebu Božej ochrany pred prízrakmi, ktoré sprevádzajú starobu.1PS 121.3

Často sa stáva, že starší ľudia nechcú priznať úbytok svojich rozumových síl. Krátia si dni detinskými starosťami. Satan si často zahráva s ich predstavivosťou a prebúdza v nich stálu obavu o ich peniaze. Tie sa im stali modlou, úzkostlivo ich hromadia a strážia. Často sa zriekajú životnej pohody, pracujú nad svoje sily, len aby nemuseli použiť peniaze, ktoré si našetrili. Z obavy pred prípadným budúcim nedostatkom žijú v ustavičnom nedostatku už v prítomnosti. Podnecovateľom všetkej tejto ustrašenosti je satan. Vyvoláva predstavy, ktoré vedú k zotročujúcej obave a podozrievavosti, mrzačí v ľuďoch ušľachtilosť a ničí ich vznešené myšlienky a city. Takto zotročení ľudia trpia chorobnou obavou o svoje úspory. Keby sa odhodlali úplne sa spoliehať na Boha, ich posledné dni života by mohli byť tie najlepšie a najšťastnejšie. Tí, čo môžu dôverovať poctivosti a rozvážnosti svojich detí, mali by dovoliť, aby ich obšťastňovali v starobe. Ak to neurobia, satan zneužije ich oslabenú duševnú silu a svojím spôsobom sa postará o nich sám. Mali by zahnať každú úzkosť i ustarostenosť a čo najšťastnejšie zužitkovať svoj čas dozrievaním pre nebesá.1PS 122.1

Spupní vodcovia

Správne svätenie soboty