Súd^{*(Testimonies For The Church, zv. 4, s. 384-387.}

23. októbra 1879 asi o druhej hodine po polnoci spočinul na mne Boží Duch a videla som udalosti prichádzajúceho súdu. Nenachádzam vhodné slová, aby som opísala to, čo som smela vidieť a ako to na mňa zapôsobilo.1PS 364.1

Videla som, že nadišiel veľký deň Božieho súdu. Desaťtisíckrát desaťtisíc ľudí sa zhromaždilo okolo veľkého trónu, na ktorom sedel Majestát vznešeného zovňajška. Otvorili sa pred ním rôzne knihy a na každej z nich bolo napísané zlatými, akoby ohnivými písmenami „Hlavná kniha nebies“. Potom bola otvorená kniha, v ktorej boli mená tých, čo vyznávali, že veria pravde. Hneď sa mi stratili z očí tie nespočetné zástupy ľudí, čo stáli okolo trónu, a moju pozornosť upútali iba tí, ktorí vyznávali, že sú synmi svetla a pravdy. Keď sa pri čítaní ich mien jedno za druhým spomínali aj ich dobré skutky, ich tváre žiarili svätou radosťou, ktorá sa šírila na všetky strany. Zdalo sa mi však, že toto nepôsobí na mňa tým najmocnejším dojmom.1PS 364.2

Potom bola otvorená iná kniha, kde boli zaznamenané hriechy vyznávačov pravdy. Pod všeobecným nadpisom „sebectvo“ boli uvedené všetky ostatné hriechy. V každom stĺpci boli pod nadpisom oproti každému menu vyznačené príslušné menšie hriechy.1PS 364.3

Pod nadpisom „lakomstvo“ bola faloš, krádež, lúpež, podvod a hrabivosť. Pod „ctižiadosťou“ bola pýcha a márnivosť a pod „žiarlivosťou“ hnev, závisť a nenávisť. Pod „nestriedmosťou“ bol dlhý zoznam ťažkých prečinov, ako zmyselnosť, cudzoložstvo, povoľnosť nízkym vášňam atď. Pri pohľade na to sa ma zmocnila veľká bolesť a musela som zvolať: „Kto bude zachránený? Kto bude ospravedlnený pred Bohom? Kto má odev bez poškvrny? Kto obstojí bez úhony pred čistým a svätým Bohom?“1PS 364.4

Keď Svätý Majestát na tróne pomaly listoval v denníku a jeho zrak spočinul na chvíľu na niektorých, zdalo sa, že jeho pohľad prepaľuje vnútro, a vtedy im prišlo na um každé slovo a každý skutok ich života tak jasne, akoby všetko bolo zachytené ohnivým písmom. Zmocnilo sa ich chvenie a ich tváre zbledli. Keď som ich videla prvý raz pred trónom, vtedy mali tváre ľahostajne bezstarostné. Ako sa však teraz zmenil ich výzor! Zmizol pocit sebaistoty a namiesto neho sa ich zmocnila neopísateľná hrôza. Každého zvierala obava, aby nebol medzi nevernými. Každé oko hľadelo na toho, ktorý sedel na tróne. Keď uprel svoj pátravý pohľad na zhromaždených, zachvelo sa ich srdce, pretože sa sami odsúdili aj bez jediného slova. V duševnej úzkosti každý vyznával vlastnú vinu a v mučivom sebazaprení videl, že svojou hriešnosťou odmietol večný život.1PS 364.5