Nedocenené požehnanie
Potom som sa vrátila do roku 1843 a 1844. Vtedy boli veriaci bezvýhradne odovzdaní Bohu, kým dnes to tak nie je. Čo sa stalo s týmto zvláštnym Božím ľudom? Videla som, že členovia cirkvi sa prispôsobili svetu a nechceli trpieť pre Božiu pravdu. Pozorovala som veľkú neochotu podriadiť sa Božej vôli. Bola som upozornená na Izraelcov pri odchode z Egypta. Boh ich milostivo vyviedol z otroctva, aby mu mohli slobodne, bez prekážok slúžiť. Chránil ich svojimi zázrakmi, navštevoval ich a skúšal v rôznych útrapách. Oni však aj po takom obdivuhodnom Božom konaní a mnohonásobnom vyslobodení zo skúšok a príkorí reptali. Vraveli: „Keby sme boli pomreli rukou nášho Boha v egyptskej krajine.“ Zatúžili po tamojšom cesnaku a cibuli.1PS 22.1
Videla som, že mnohí vyznávači prítomnej pravdy sa divia reptaniu Izraelcov. Že by ich po takom predivnom Božom zaobchádzaní s nimi mohla ovládnuť toľká nevďačnosť a zábudlivosť? Anjel povedal: „Vy ste konali ešte horšie.“ Videla som, že Boh dal svojim služobníkom pravdu takú jasnú a zjavnú, že jej nemožno odporovať. Kamkoľvek idú, všade víťazia. Ich nepriatelia nemôžu prehlušiť presviedčajúcu pravdu. Svetlo tak zažiarilo, že Boží služobníci sa môžu kdekoľvek postaviť a jasnú, zrozumiteľnú pravdu nechať víťazne pôsobiť. Toto veľké požehnanie zostalo nepoznané a nedocenené. V skúškach sa niektorí začínajú utvrdzovať v názore, že majú mimoriadne ťažký život. Poniektorí z Božích služobníkov naozaj nevedia, čo sú očistné skúšky. Sami si občas pripravia nejaké trápenie a potom strácajú odvahu, ľahko sú zraniteľní a ich sebaúcta je urazená. Tým trpia nielen sami, ale rania aj iných a poškodzujú i dielo. Satan zveličuje ich skúšky a prebúdza v nich myšlienky, ktoré by mohli ochromiť ich vplyv a zmariť ich službu, keby im venovali plnú pozornosť.1PS 22.2
Niektorí boli v pokušení opustiť dielo a pracovať manuálne. Videla som, že keby ich Božia ruka prestala chrániť a postihla by ich nejaká smrteľná choroba, vtedy by pochopili, čo je utrpenie. Strašné je reptať proti Bohu. Takí ľudia nechápu, že cesta, ktorou idú, je cesta hrboľatá, krížová a plná sebazapierania. Preto nesmú očakávať, že všetko pôjde hladko, akoby šli širokou cestou.1PS 22.3
Videla som, že niektorí Boží služobníci, ba i kazatelia, veľmi ľahko malomyseľneli. Tak rýchlo sa rozhorlia, že podceňovanie a urážky cítia aj vtedy, keď o to vôbec nejde. Svoj životný údel pokladajú za príliš ťažký. Neuvedomujú si, ako by sa cítili, keby ich Boh prestal chrániť a zovrela by ich hlboká duševná tieseň. Život by im pripadal desaťkrát ťažší, než predtým, keď boli v Božom diele a mali prejsť skúškami a odriekaním pod Božím dohľadom. Niektorí pracovníci v Božom diele si vôbec neuvedomujú, kedy vlastne majú ľahký život. Hoci zažili tak málo odriekania, nedostatku a namáhavej práce či duševnej trýzne, že o tom nevedia ani v čase pohody, keď sú na výslní Božej lásky, a takmer bez akýchkoľvek úzkostí, predsa si myslia, že bremeno skúšok je príliš ťažké. Videla som, že ak títo ľudia nebudú obetaví, pracovití a sebazapieraví, Pán ich zavrhne. Neuzná ich za svojich verných služobníkov a povolá tých, čo budú pracovať horlivo, usilovne a úprimne, teda ľudí, ktorí rozpoznajú naliehavosť času. Boží služobníci musia cítiť zodpovednosť za ľudí a, obrazne povedané, plakať medzi sieňou a oltárom s prosbou: „Ušetri, Pane, svoj ľud.“1PS 22.4
Niektorí Boží služobníci sa službe odovzdali tak bezvýhradne, že duševná práca, ustavičná starostlivosť a odriekanie ich celkom vyčerpávajú. Iní takého bremeno neskúsili niesť a ani ho nechceli na seba vziať. No práve tí si myslia, že majú tvrdý život, hoci nikdy nijaké ťažkosti nezažili. Nikdy neprešli krstom utrpenia a ani v budúcnosti ním neprejdú, dokiaľ budú prejavovať takú slabosť a nedostatok duchovnej sily a kým si budú hovieť v pohode. Pán mi ukázal, že kazateľov musí prebudiť bič, ktorý zasiahne lenivých, nedbalých, váhavých a ustarostených len o seba. Zostanú len očistení, verní a sebaobetaví, čo sa nebudú starať o vlastné pohodlie, ale verne budú slúžiť slovom i učením a pre Krista ochotne podstúpia a vytrpia všetko v záujme záchrany tých, za ktorých zomrel. Týmto služobníkom by určite pomohlo, keby si uvedomili, aké zlorečenstvo ich stihne, ak nebudú plniť svoje evanjelijné poslanie. Všetci si to však neuvedomujú.1PS 23.1