Človek ako Boží nástroj

Všetko dobré na zemi stvorila Božia štedrá ruka ako prejav lásky k človekovi. Stará sa o chudobných a dbá o náboženské potreby. On zveril prostriedky ľuďom, aby jeho dary dostali prostredníctvom ľudí tam, kde sa koná dielo záchrany blížnych. Na tomto rozsiahlom poli má každý vykonať určitú časť diela. Nikto by si však nemal myslieť, že Boh závisí od človeka. Veď Boh by mohol povedať slovo a z každého chudáka by bol boháč. Vo chvíli by mohol vyliečiť ľudstvo zo všetkých chorôb. Úplne by sa mohol obísť bez svojich pozemských služobníkov a mohol by poslať anjelov, aby zvestovali jeho pravdu. Mohol by ju napísať na oblohu alebo ju vytlačiť na lístie stromov a poľné kvety, mohol by ju sám mocne oznámiť z neba. Všemohúci Boh sa však nerozhodol pre žiaden z týchto spôsobov. Dobre vedel, že človek musí niečo robiť, ak mu má byť život požehnaním. Zlato i striebro je Pánovo, a keby chcel, mohol by to v prúdoch spŕšky zoslať z neba. Namiesto toho však povolal človeka za správcu a zveril mu prostriedky. Človek ich nemal hromadiť, ale použiť na službu iným, a tým sa stať sprostredkovateľom požehnania na zemi. Boh ustanovil tento systém štedrej obetavosti preto, aby sa človek mohol stať ochotnou, nesebeckou bytosťou, akou je jeho Stvoriteľ, a aby nakoniec mohol byť s ním vo večnej sláve.1PS 387.2

Boh pracuje prostredníctvom ľudí a ktokoľvek prebúdza ich svedomie a vyzýva k dobrým skutkom a skutočnému záujmu o pokrok diela a šírenie pravdy, nekoná to sám zo seba, ale z Božieho Ducha, ktorý v ňom pôsobí. Sľuby za týchto okolností majú posvätný charakter a sú ovocím diela Božieho Ducha. Keď niekto tieto sľuby splní, nebo prijíma túto obeť a takýchto ochotných pracovníkov ustanoví v nebi za správcov nad mnohým. Títo kladú dobrý základ pre budúcnosť, aby mohli dôjsť k večnému životu.1PS 387.3

Keď však ľudia prestanú živo cítiť bezprostrednú prítomnosť Božieho Ducha a myseľ sa začne zaujímať o časné životné záujmy, vtedy sú v pokušení zapochybovať o platnosti záväzkov, ktoré ochotne vzali na seba. Takéto povoľovanie satanskému pokušeniu vedie k úvahám, že v situácii určitého nevyhnutného tlaku sa rozhodovali pod vplyvom chvíľkového nadšenia, že precenili potrebu prostriedkov nutných pre Božie dielo a že boli dovedení k sľubu pod falošnými zámienkami bez toho, že by úplne poznali celú záležitosť, a preto by sa radi zbavili záväznosti sľubu. Či majú kazatelia moc prijať takéto výhovorky a povedať: „Svoj sľub nemusíte splniť, ste voľní od záväzku?“ Keby sa toto odvážili, spolčovali by sa v hriešnom čine s tými, ktorí sľub neplnia...1PS 387.4

Cirkev je zodpovedná za sľuby jej jednotlivých členov. Keď vidí, že niektorý brat zanedbáva plniť, čo sľúbil, mala by s ním hovoriť síce láskavo, ale jasne. Ak je v situácii, ktorá mu neumožňuje sľub splniť, a inak je vážnym členom zboru a má ochotné srdce, vtedy mu má cirkev s porozumením a súcitne pomôcť. Členovia zboru tým premostia situáciu a sami budú požehnaní.1PS 388.1

Pán chce, aby členovia jeho cirkvi pokladali svoje povinnosti voči nemu za také záväzné, ako pokladajú za nevyhnutné vyrovnať svoj dlh obchodníkovi. Nech každý preskúma svoj život a uvidí, či nezanedbal nejaké nesplnené sľuby a potom nech vynaloží všetko úsilie, aby zaplatil „do posledného haliera„, pretože sa všetci musíme dostaviť k poslednému účtovaniu, kde okrem pravdy a poctivosti nič neobstojí.1PS 388.2